Senica

Senica, v minulosti malé mestečko, v posledných desaťročiach podstatne zmenila svoju vonkajšiu podobu. Starú Senicu vystriedala nová, moderná. Nezmenila sa len vonkajšia podoba mesta, ale i život jeho obyvateľov.

Celkový charakter mesta a spôsob života v minulosti v ňom do značnej miery určovalo národnostné, náboženské i sociálne zloženie obyvateľov. Najpočetnejšou sociálnom vrstvou obyvateľstva v minulosti bola vrstva remeselníkov, po nej vrstva nádenníkov a hofierov, pracujúcich prevažne na miestnych veľkostatkoch. Táto časť obyvateľstva bola výrazne slovensky zmýšľajúca. Slovensky zmýšľajúca bola tiež úzka vrstva miestnych vzdelancov z radov učiteľov, kňazov, prípadne príslušníkov slobodných povolaní. Podstatne menšiu časť obyvateľstva tvorila šľachta, veľkostatkári a bohatí obchodníci.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia mala Senica výrazný charakter malého remeselníckeho mestečka s minimálne rozvinutou manufaktúrnou a priemyselnou výrobou. Boli tu zastúpené všetky druhy remesiel, ale najpočetnejšou skupinou remeselníkov boli ševci. Začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia, v súvislosti s rozvojom priemyselnej výroby, ktorá začala intenzívnejšie zásobovať trh lacnejším tovarom, začalo remeslo upadať a zanikať.

Poľnohospodársku pôdu v chotári mesta koncom 19. a začiatkom 20. storočia z veľkej časti vlastnili miestni statkári a veľkostatkári, ktorí ju obrábali vo vlastnej réžii. Okrem nich vlastnila takmer každá remeselnícka rodina aspoň kúštik zeme – „tál“.

Začiatkom dvadsiatych rokov 20. stor. sa začína meniť sociálne zloženie obyvateľov, vytvára sa početná vrstva robotníkov. Zásluhu na tom má príchod priemyslu a to najmä vďaka výrobe umelého hodvábu.

V 19. storočí väčšina domov v meste bola postavená zo surovej tehly „kotovice“. Pálená tehla sa začala vo väčšej miere používať na stavbu domov až okolo rokov 1890 – 1900. Začiatkom 19. storočia bola pravdepodobne značná časť domov v meste ešte pod slamenou strechou. Až v priebehu 19. storočia sa slama postupne vymieňala za tvrdú krytinu z pálenej škridlice. Charakteristickým znakom zástavby v meste boli tzv. dlhé dvory, v ktorých sa za sebou po dĺžke nachádzalo niekoľko obytných stavieb s hospodárskymi budovami na konci radu. Prednú časť domu vo dvore obýval majiteľ. Ostatné časti domu obývali nájomníci „hoféri“, ktorí sa živili „tovarychem“ – nádenníckou prácou. Interiér týchto domov zdobil nábytok vyrábaný z masívneho tvrdého dreva, bez zvláštnej povrchovej úpravy a často tiež maľovaný. V priebehu 19. storočia sa začína čoraz viac uplatňovať nábytok z mäkkého dreva upravený buď rôznymi olejovými nátermi, alebo dýhovaný dýhami z ušľachtilých druhov dreva.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa postupne začal meniť charakter jednotlivých častí domu, respektíve izieb.

Charakteristickým znakom tradičného ľudového odevu, ktorý sa v minulosti nosil v Senici a v jej okolí, je jednoduchosť a trvanlivosť použitého materiálu, striedmosť vo výzdobe s jemným ladením farieb i motívov s technicky náročnou výšivkou i čipkou.

Obyvatelia mesta dodržiavali mnohé výročné a rodinné zvyky. Väčšina povier a zvykov sa týkala hospodárstva.