Banka

Hoci prvé písomné správy týkajúce sa obce Banka poznáme až z 13. storočia história osídlenia tejto lokality siaha až do dávneho praveku. Poznatky týkajúce sa pravekého osídlenia Mapa paleolitických lokalít v oblasti Banky a Moravian nad Váhom nám poskytujú nálezy z rôznych období praveku: zo staršej doby kamennej (paleolitu), z mladšej a neskorej doby kamennej (neolitu a eneolitu), mladšej a neskorej doby bronzovej, mladšej doby železnej (la-ténu). Obec leží na dôležitom úseku trasy spájajúcej Považie s Ponitrím, v bezprostrednej blízkosti termálnych prameňov. Tu boli v minulosti i brody cez Váh. Vyvýšené polohy zasa umož¬nili ľuďom už od dávneho praveku usadiť sa na miestach, ktoré boli chrá¬nené pred pravidelne sa opakujúcimi povodňami s výhľadom do roviny, kto¬rú vytvorila rieka. Správy o prvých archeologických nálezoch sa objavujú v knižke lekára Martina Ferdinanda Marschalla, rodá¬ka z Vŕbového. V dizertačnej práci „Liečivé pramene Piešťan v Uhorskom kráľovstve", ktorá vyšla roku 1838 v Budíne píše: „Niekoľko stôp po zrúcaninách, ktoré bolo pred mnohými desaťročiami vidieť na ľa¬vom brehu Váhu neďaleko Banky smerom k Moravanom a veľká, napo¬ly ešte nepoškodená kamenná nádo¬ba, ktorú v tých istých miestach na¬šiel pred niekoľkými rokmi kúpeľný inšpektor H. Kozma, ale pri ďalšej manipulácii sa rozbila, dokazujú síce, že tam stála budova, no nedá sa určiť, komu vďačila za svoj vznik a na aké účely slúžila." Treba spomenúť aj spišského poly-histora Michala Greisigera (1851 - 1912), ktorý získal a zachránil okrem iných archeologických pamiatok aj dva štiepané nástroje mo-ustierskeho charakteru a zlomok skleného náramku z Banky. Zistené paleolitické lokality v katastri Banky boli v minulosti označené číslami ako Banka 1 až 11 a sú to: tehelňa (Banka 1), terasa od Váhu severne od prešovne (Banka 2), poloha Škarbalová - kóta 270 (Banka 3), sedlo východne od križovatky ciest Banka -Radošina a odbočky na Bacchus vilu (Banka 4), Hanzlovská-Podvorná (Banka 5), Trta-vec kóta 255 (Banka 6), 600 m severne od úpätia terasy kóty 255 (Banka 7), kóta 240 -Rádiový vŕšok (Banka 8), poloha juhozápadne od Škarbalovej na terase svahu v polohe Zadná Škarbalovská (Banka 9), poloha v sedle medzi Škarbalovou (kóta 270) a kótou 278 (Banka 10) a poloha Kňazovice - Horné farské role (Banka 11). V minulosti stáli v popredí výskumu osídlenia z obdobia staršej doby kamennej -paleolitu náleziská v katastri susedných Moravian nad Váhom. Prieskumy a výskumy tu realizoval napríklad tajomník Piešťanskej muzeálnej spoločnosti a správca kúpeľov Václav Vlk, ktorý spolupracoval s odborníkmi - J. Neústupným, J. Petrbokom, J. Skutilom, M. U. Kasparekom a ďalšími. V období 2. svetovej vojny tu nemecký archeológ Lothar Zotz uskutočnil prvý moderný systematický výskum. Význam Moravian zvýšil aj nález plastiky ženy vyrezanej z mamutieho kla „Moravianskej Venuše", ktorú našiel neznámy roľník a neskôr sa dostala do rúk L. Zotza aby ju odborne zhodnotil. V období po roku 1945 období tu realizovali výskumy a ich výsledky vyhodnocovali slovenskí, poľskí a českí odborníci. Tesne po vojne sa o pokračovanie vo výskumoch snažil vtedajší riaditeľ pieš¬ťanského múzea Ján Antoš, ktorý nadviazal spoluprácu s K. Absolonom. Ich zámerom bolo dokonca vybudovať v Piešťanoch „múzeum pravekého človeka a jeho kultúry". Najintenzívnejšie výskumy sa však realizovali v 60. rokoch a potom až v poslednom desťročí 20. storočia. Treba spomenúť najmä Juraja Bártu, Jozefa Hromadu, Ladislava Bánesza, Janusza K. Kozlowského, Krzystofa Sobczyka, Barbara Kazior a Macieja Paw-likovského. Paleolitické nálezy v katastri Banky zostávali dlhý čas akoby v tieni susedných, ove¬ľa známejších Moravian. V tzv. Starej tehelni sa začali už v 30. rokoch 20. storočia na¬chádzať mamutie zuby a fosílne kosti. Niektoré nálezy sa podarilo zachrániť členom Pieš¬ťanskej muzeálnej spoločnosti a dnes sú uložené v Balneologickom múzeu.. Z Banky pochádzajú aj ďalšie pozostatky pravekej fauny. Objavili ich pri ťažbe hliny v miestnej tehelni (v súčasnosti je to Bazovského ulica) a 2. októbra 1956 tento nález ohlásil A. Michalík z Veselého (externý spolupracovník Archeologického ústavu SAV) pracovníkom Archeologického ústavu v Nitre. Nasledujúci deň prehliadol miesto nálezu Cyril Ambros a zistil, že ide o kosti mamuta. V dňoch 8. až 17. októbra 1956 tu realizo¬val záchranný archeologický výskum. Vďaka nemu sa podarilo odokryť a zachrániť kostro¬vé pozostatky mamuta (okrem iného sa zachovala časť panvy, stoličky, zvyšky hornej čeľuste, dlhé kosti končatín a množstvo menších fragmentov kostí). V rovnakej vrstve ako kosti sa našiel aj úlomok kamenného nástroja z červenohnedého rádiolaritu. Mamutia stolička sa našla aj v profile sprašovej úvozovej cesty za Alexyho vilou. V roku 1957 sa v tehelni pod vedením Cyrila Ambrosa znovu uskutočnil menší záchranný výskum (9. apríla). Podarilo sa odkryť a zachrániť dve ramenné kosti mamuta. Nachá¬dzali sa neďaleko kostrových pozostatkov skúmaných rok predtým. Našlo sa tu aj rádio-laritový hrot - rydlo, rádiolaritový okruhliak a úlomok nástroja zhotoveného z pazúrika. 29. apríla bol zasa odkrytý mamutí kel, ktorý bol porušený bágrovacím pásom a čiastoč¬ne ním aj poškodený. Inak sa zachoval v celej dĺžke bez zlomu a na vonkajšej strane oblúka meral asi 2 metre. Bol zaliaty do sadrového lôžka a prevezený do Slovenského národného múzea do geologicko-paleontologického oddelenia. Kostrový materiál z tehelne spracovali paleontológovia Anna Ďurišová a Cyril Am-bros. Určili, že ide o pozostatky mamuta druhu Mammuthus primigenius. Okrem druhu Mammuthus primigenius neboli medzi týmito staršími nálezmi zistené pozostatky iných cicavcov. Podľa ich vyhodnotenia pochádzali nájdené časti kostier minimálne z troch jedincov. Na základe zistenej malakofauny a paleobotanických výsledkov už v minulosti cha¬rakterizovali bádatelia František Prošek a Vojen Ložek oblasť v okolí Banky v čase vzni¬ku posledného sprašového horizontu ako otvorenú tundrovú krajinu, ktorá sa striedala s lesným porastom. Rástli tu odolné nenáročné dreviny - smrek, borovica, limba, koso¬drevina, breza. V oblasti Moravian nad Váhom boli zistené dokonca uhlíky tisu. Je mož¬né, že lovecké táboriská medzi dnešnými Ratnovcami a Hubinou s centrom v okolí Mo¬ravian a Banky boli zakladané v relatívne klimaticky príjemnejšom prostredí. Príčinou môže byť práve prítomnosť nikdy nezamŕzajúcich prírodných termálnych prameňov, ktoré vytvorili priaznivú mikroklímu. V ich blízkosti sa sústreďoval dostatok zveriny. Okrem pozostatkov mamutov sa v tejto oblasti našli aj pozostatky rosomáka, jaskynného med¬veďa, polárnej líšky, vlka, snežného zajaca, červeného jeleňa a srnca. Na jar roku 1977 našiel miestny obyvateľ Karol Kováč v polohe "Kňazovické" vä謚ie množstvo pazúrikových nástrojov a úštepov. Ohlásil to J. Bártovi z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Roku 1985 odovzdal S. Noška do Balneologického múzea súbor mladopaleolitických nástrojov a úštepov, ktoré získal na tejto polohe zberom po hlbokej orbe. Paleolitickému osídleniu v polohách Banka Kopanice a Banka Kňazovice venoval pozornosť aj amatérsky záujemca o archeológiu žijúci v Moravanoch nad Váhom pán Anton Paulech. Prieskumami a zbermi sa mu podarilo zhromaždiť hodnotné kolekcie kamenných artefaktov, ktoré boli odborné zhodnotené vďaka spoločným výskumom, ktoré realizoval Archeologický ústav SAV v Nitre pod vedením Ľubomíry Kaminskej a poľskí odborníci pod vedením Janusza Kozlowského z Archeologického ústavu Jagellonskej univerzity v Krakove v priestore Moravian a Banky v 90. rokoch 20. storočia. Charakterom boli Paulechove kolekcie z oboch spomínaných polôh príbuzné. Obsa¬hovali: čepele, klinové rydla, škrabadlá, hroty kostienkovského typu, sekáčovité nástro¬je, úštepy a ich fragmenty a drobný odpad vzniknutý pri výrobe kamenných nástrojov. Ako materiál na ich výrobu použili pravekí lovci predovšetkým pazúrik. Objavuje sa i rádiolarit ale jeho zastúpenie je pomerne malé. Obe spomínané polohy ležia v katastrálnej časti Horné farské role. Poloha Kopanice tvorí jeho severnú a poloha Kňazovice (alebo Kňazovica) jeho južnú časť. Lokality sa nachádzajú na temene tiahleho sprašového chrbta pričom J. Hromada charakterizoval osídlenie v polohe Kňazovice ako mladogravettienske sídlisko. Z lokality pochádza aj najdlhšie známe škrabadlo z mladého paleolitu na Slovensku. Ako materiál jednoznačne prevláda dovezený bielo patinovaný pazúrik nad rádiolaritmi červenej, hnedočervenej a zelenej farby z masívu Bielych Karpát. Množstvo nálezov nájdených na povrchu sved¬čí o porušení lokality hlbokou orbou a predstavujú najväčšiu koncentráciu mladopaleoli-tických artefaktov nájdených v moravian-skom sídelnom areáli za posledných dvadsať rokov. Okrem poľnohospodárskej činnosti časť lokality žiaľ zničili protizákonné Zuby z mladého mamuta nájdené roku 1950a amatérsky prevádzané výkopy Ľ. Ďu-račku z Piešťan. Systematický výskum slovenských a poľských odborníkov potvrdil predo¬šlé poznatky získané počas povrcho¬vých prieskumov terénu. Paleontologic¬ká Prírodovedného múzea zhodnotila pozostatky fauny získané pri výskume. Patrili druhom: mamut, polárna líška, Zuby z mladého mamuta nájdené roku 1950 Polámy zaJac> to a sob- Z vtákov boli nájdené kosti havrana. Najviac kostro¬vých pozostatkov patrilo sobovi. Obja¬vené druhy zvierat nám poskytujú aj informácie o charaktere krajiny a podnebia. Ma¬mut, sob, polárna líška sú prispôsobené studenej klíme a tundrovitej krajine. Zajac, tur a havran boli obyvateľmi stepí, resp. lesostepí. Sídlisko v Banke bolo sezónne a lovci ho zrejme obývali len v jeseni a na začiatku zimy. Hlavným lovným zvieraťom bol sob. Niektoré časti lovci skonzumovali na mieste, iné na mäso bohatšie odniesli do hlavného zimného tábora. Z rokov 1975 až 1984 z katastra obce Banka pochádzajú dve kolekcie kamenných artefaktov zo zbierky O. Cepána, ktoré nazbieral v spomenutom období na dvoch lokali¬tách - Banka-zastávka vila Bacchus a Banka-kóta 288.Paleolitické nástroje z Banky, poloha Kopanice (podľa J. Kozlowski a kol., 2000) Tvoria ich: jadrá, čepele, retušo- vané kamenné nástroje, rydla ale i úštepy a drobný odpad. Materiál tvorí pazúrik a rôzne druhy rádiolaritu. Nálezy sú datované do neskorého gravettienu. Okrem týchto súborov O. Cepán robil prieskumy aj na poliach a viniciach na Serba¬lovom vrchu (poloha sa nazýva aj Skarbalova) odkiaľ má nálezy zaradené do obdobia szeletienu a o niečo mladšieho gravettienu. Svoju zbierku dal k dispozícii odborníkom, ktorí ju spracovali, publikovali a v súčasnosti je uložená v Archeologickom múzeu SNM v Bratislave. Nálezy szeletienskych plošne retušovaných kamenných nástrojov zozbieral na Serbalovom vrchu už archeológ František Prošek. Poloha tohto táboriska pravekých lovcov je dôležitá preto lebo sa nachádza neďaleko cesty Piešťany - Radošina. Dnešná cesta len kopíruje pravekú komunikáciu vedúcu z údolia Váhu cez sedlo Havran (457 metrov n. m.) do údolia rieky Nitry. Stopy paleolitického osídlenia ale i nálezy z neskorého obdobia mladšej doby želez¬nej (latén) a črepy novovekej keramiky pochádzajú aj z polohy Trtavec. V polohe Chrasť sa našla kamenná podložka azda na drvenie farbiva dnes uložená v Balneologickom múzeu. Na pracovnej ploche je jamka polguľovitého tvaru so stopami fialovej farby po obvode. Sprievodný materiál tvorí gravettienska štiepaná industria. Význam tohto nálezu znižuje skutočnosť, že ide o materiál získaný neodborným spôsobom súkromným zberateľom L. Duračkom a ním uvádzaným nálezovým okolnostiam nemôžeme úplne dôverovať. Ďalšie doklady osídlenia v obci pochádzajú z mladšej doby kamennej (5000 - 3000 rokov pred n. 1.) - neolitu - neskorej doby kamennej (3000 - 2000/1900 rokov pred n. 1.) - eneolitu. Neolit predstavoval významnú zmenu vo vývoji ľudskej spoločnosti. Kultivá¬cia rastlín a s tým súvisiace poľnohospodárstvo, zdomácnenie divých zvierat a chov do¬mácich zvierat nahradili ekonomiku staršej a strednej doby kamennej (paleolitu a mezolitu) založenú na love zveri, zbere plodov a divorastúcich rastlín. To viedlo aj k usadlému spôsobu života, dlhodobejšiemu osídleniu na jednom mieste a objavuje sa výroba kera¬miky. Pre mladšiu dobu kamennú je cha¬rakteristická aj výroba hladených ka¬menných nástrojov. Osídlenie z tohto ob¬dobia na Banke nám dokladajú len čre¬py keramiky a jednotlivé kamenné ná¬stroje nájdené náhodne alebo pri arche¬ologických prieskumoch. Systematický výskum nebol realizovaný. Črepy kera¬miky kultúr mladšej doby kamennej -kultúry s lineárnou keramikou, želiezov-skej skupiny sa našli v polohe Kopani¬ce, na pozemku Rudolfa Šebu na Pod- Kamenná sekerka, neolit horskej ulici. Fragment kamenného se- keromlatu a dve kamenné hladené sekerky sa našli v polohe Chrasť, fragment kamennej sekerky a kamenný kopytovitý klin pochádzajú z polohy Kopanice. Z polohy Chrasť po¬chádza i fragment kamennej podložky na drvenie obilia s mierne prehnutou pracovnou plochou. V Banke poloha tehelňa sa našlo i kvalitne opracované kostené šidlo vyrobené z dlhej zvieracej kosti. Podľa bližšie neoverených správ sa v polohe za Alexyho vilou našiel aj kostrový hrob z mladšej doby kamennej (lengy elská kultúra). Bližšie údaj e o tomto náleze nám chýbajú. Banka bola osídlená aj v dobe bronzovej. Toto obdobie (2000/1900 - 800/750 rokov pred n. 1.) je pomenované podľa bronzu - nového materiálu, ktorý sa uplatnil pri výrobe nástrojov, šperkov i zbraní. Spoločnosť tohto obdobia bola sociálne rozvrstvená čoho dôkazom je rôzna úprava a vybavenie hrobov, existencia hradísk a i. Vo Weisz-Prokešo-vej tehelni v Banke objavili pri ťažbe hliny v roku 1902 hromadný nález - poklad bron¬zových predmetov. Odtiaľto sa dostal do Rakúska a niekedy v rozpätí rokov 1924 až 1929 sa objavil v starožitníctve vo Viedni. Pre piešťanské múzeum poklad získal, aj vďaka pomoci rakúskeho archeológa Eduarda Beningera, riaditeľ múzea a predseda Pieš¬ťanskej muzeálnej spoločnosti I, Winter. Imrich Winter spolu s E. Beningerom a správcom kúpeľov a tajomníkom Piešťanskej muzeálnej spoločnosti Václavom Vlkom navštívili 24. augusta 1934 tehelnú na Banke. Stretli sa tu s Jozefom Prokešom, ktorý bol v roku 1902 pri objavení pokladu. Podľajeho informácií celý nález pochádzal "z jednej jedinej vrstvy a v tehelni sa ani predtým, ani potom žiadne nálezy neobjavili". Do zbierok Ar¬cheologického ústavu SAV v Nitre bol v roku 1960 predisponovaný z kežmar¬ského múzea bronzový nôž, ktorý bol podľa pripojeného lístočka nájdený v roku 1901 v Banke. Má jazykovitú rukoväť a chrbát čepele je rebro vite zo¬silnená. Toto zosilnenie sa smerom k hrotu stráca. Nôž z doby bronzovej, nález z Banky zo začiat¬ku 20. storočia Nôž je datovaný do stup¬ňa HB. Aj preto je dnes ťažké posúdiť, nakoľko sú informácie Jozefa Prokeša spoľahlivé. Nie je vylúčené, že robotníci pri ťažbe hliny narazili na žiarové hroby, ktorým nevenovali patričnú pozornosť, prípadne neroz-poznali nálezovú situáciu a zachránili len bronzové predmety a dva fragmenty rôznych Bronzová ružicová spona nádob. Súbor považovali za poklad, môže však ísť aj o inventár zničených žiarových hrobov (Je zaujímavé, že ako o halštatskom hrobe sa o nálezoch píše v niektorých novinových článkoch z 30. rokov 20. storočia.). V súčasnosti je sú¬bor uložený v archeologickej zbierke piešťanského múzea. Tvorí ho desať kovových predmetov: bronzová ružico-vá spona, bronzová ihlica s Bronzová ružicová spona cylindro-vitou hlavičkou, dve bronzové ihlice s roztepanou a stočenou hlavičkou, fragment bronzového noža, bronzový kruh, dve časti bronzového náramku zhotoveného z plechu zdobeného zvislým rebrovaním, bronzový náramok s dvoma špirálovitými ozdobami, bronzová puklica a sekerka s lalokmi. Okrem toho sú súčasťou nálezu črepy, resp. dva fragmenty dvoch rôznych nádob. Jeden z nich pochádza z amfory zdobenej po celom tele kanelúrami. V roku 1914 našiel pri ťažbe hliny tehliarsky majster Štefan Osvald dobre zachovaný bronzový hrot kopije s jazykovitou čepeľou a tuľajkou. Roku 1965 hojeho syn Ján Osvald daroval Vlastivednému múzeu v Hlohovci. Hrot kopije je datovaný do mladšej doby bronzovej, resp. začiatku staršej doby železnej (stupne BD až HA). Podľa výpovedí starších občanov z Banky sa pri výstavbe cesty z Piešťan do Topoľ¬čian začiatkom 30. rokov 20. storočia narazilo na "veľké jamy s črepmi a kosťami, ktoré sa pri dne rozširovali". Cesta sa na takýchto miestach, ktoré boli najmä v okolí kostola, údajne prepadávala. Pri ťažbe hliny boli porušené žiarové hroby z doby bronzo¬vej, z ktorých sa podarilo zachrániť ke¬ramický materiál. Majiteľom pozemku (dnešného priestoru lokality Za pohos¬tinstvom) bol židovský obchodník Lôwy, ktorý tu dal vybudovať dve betónové kade. O pôvodnom vzhľade terénu si môžeme urobiť predstavu pri pohľade na susedný pozemok (pozemok V. Vet-ríka). K ďalšiemu narušeniu lokality Za Bronzový náramok a ihlice z „pokladu" pohostinstvom došlo roku 1974 pri ťaž- nájdeného v roku 1902 be zeminy. Jeden z bagristov potvrdil, že pri ťažbe hliny narazili na nádoby, kosti a bronzové ihlice. V roku 1975 urobil prieskum lokality konzervátor Balneologického múzea v Piešťanoch Pavol Kováč. Získal tu nové nálezy: fragmenty keramiky (z nich sa dala rekonštruovať j edna nádobka) a zlomky bronzových predmetov zo žiarových hrobov lužickej kultúry. Ďalšie nálezy sú z obdobia včasného stredoveku. 20. mája 1975 o tom informoval Alexandra Rutt-kaya z AU SAV v Nitre. Overiť zistenú situáciu prišli L. Veliačik a P. Romsauer (z AU SAV). Konštatovali, že v opustenom hliníku sú hroby lužickej kultúry (doba bronzová) ale i pozostatky stredovekého osídlenia z 11. až 13. storočia. Črepy keramiky lužickej kultúry sa našli aj pri neďalekom kostole sv. Martina, pri cintoríne i v polohe Kopanice. Z polohy Hor¬né farské role pochádza fragment parohovej rukoväte. V lete roku 1986 uskutočnilo na lokalite Za pohostinstvom archeologický výskum Balneologicke múzeum v Piešťanoch pod vedením archeológa múzea Róberta Baču. Na výskume sa zúčastnil aj obyvateľ Banky a záujemca o históriu obce Daniel Mihálik. Po¬čas výskumu bolo odkrytých päť žiarových hrobov hrobov (Hroby 1 až 5/1986) a jeden objekt (Obj. 1/86). Inventár v hroboch tvorili rôzne typy nádob: amfory, malé amforky, šálky, hrncovité nádoby, misy a ich fragmenty. Niektoré slúžili ako popolnice - bol v nich uložený popol a drobné ľudské kostičky (pozostatky mŕtveho po spálení na pohrebnej hranici). Časť nádob sa dokonca zachovala vcelku, iné sa dali rekonštruovať. V hroboch sa našlo aj niekoľko malých bronzových predmetov: bronzový krúžok, bronzová ihlica s roztepanou a do očka stočenou hlavicou, bronzová ihlica so zhrubnutou hlavicou a šikmo zrezaným hrotom zdobená tordovaním, fragment bronzového predmetu (azda háčika). Poh¬rebisko na základe keramiky patrí ľudu lužickej kultúry a je datované do stupňa BD až HA. Jednotlivé nálezy bronzových predmetov poznáme z rôznych miest v chotári Banky. Bronzová sekerka s lalokmiZ polohy Horné farské role je to frag¬ment bronzového kosáka s plastickým rebrom. Časovo ho zaraďujeme do zá¬veru doby bronzovej až začiatku doby železnej a kultúrne patrí ľudu lužickej kultúry. Z Rádiového vŕšku-Cervenej veže a z polohy Ahoj pochádzajú bron¬zové sekerky s tuľajkou a uškom zdo¬bené plastickou výzdobou (vodorovný¬mi a zvislými plastickým rebrami). Sú datované do neskorej doby bronzovej, resp. staršieho halštatu (stupne HA-HB). Nálezy z mladšej doby bronzovej poznáme aj z katastrov okolitých obcí: Moravian nad Váhom, poloha Valachech jarky (sídlisko), Hubiny poloha Štvrte (malé žiarové poh¬rebisko), Ducového, poloha Kostolec (hradisko, pohrebisko a našiel sa tu i poklad bron¬zových predmetov a fragment bronzového panciera typu St. Germain) a Ratnoviec, polo¬ha Domlynce-Záhumenice. Husté stopy osídlenia z tohto obdobia poznáme aj z pravej Keramika zo žiarových hrobov lužickej kultúry, poloha Za pohostinstvomstrany Váhu z obcí ležiacich medzi riekou a Malými Karpatami. Mladšia doba iAeznk - latén (450 pred n. 1. - prelom letopočtov) je obdobím keď územie Slovenska, predovšetkým úrodné oblasti a oblasti s výskytom nerastného bohat¬stva osídlili keltské kmene. Na stredné Považie prenikli až na konci 2. storočia pred n. 1. Dokladom osídlenia z mladšej doby železnej v katastri Banky sú len črepy keramiky z polohy Kopanice. V katastri susedných Moravian nad Váhom je osídlenie z tohto obdo¬bia dokumentované významnejšími nálezmi, napríklad striebornou keltskou mincou či že- Bronzová sekerka s lalokmilezným laténskym nožom s tordovaným a do očka stočeným ukončením rukoväte. Krátko pred zlomom letopočtu posunuli Rimania severnú hranicu svojej ríše až k pravému brehu Dunaja a územie Slovenska sa dostalo do susedstva rímskeho impéria. S našim územím bezprostredne susedili rímske provincie Panónia a Norikum. Z Banky máme doložené aj osídlenie z doby rímskej. Zo zásypovej vrstvy pri kostole sv. Martina pochádza okrajový črep misky rímskej keramiky terry sigillaty (typ Drag. 32), ktorý datujeme do polovice 2. až prvej polovice 3. storočia n. 1. Z Banky z polohy Serbalov údajne pochádza aj rímska vázička so štíhlym hrdlom, baňatým telom a odsa-deným dnomVázička a lampička z doby rímskej a rímska lampička, ktoré do zbierok piešťanského múzea získal Ján Antoš. Predmety by mali pochádzať zo zbierky bývalého majiteľa tehelne a boli získané od pani Weisz-Schmid-tovej ich nálezové okolnosti však nie sú známe. Obdobie sťahovania národov je v regióne Piešťan doložené len niekoľ¬kými nálezmi. Z nich najvýznamnejšie sú hroby nájdené pri ťažbe hliny v miestnej tehelni v Krakovanoch-Strᬞach. Koncom 5. a začiatkom 6. storo¬čia n. 1. prenikajú i do tejto časti Pova¬žia naši predkovia - príslušníci slovan¬ských kmeňov. Dôkazom sú nálezy ke¬ramiky zo žiarových hrobov z Potvoríc. Začiatky včasnoslovanského osídlenia v tejto oblasti spadajú do prelomu 5 a 6. storočia a do 6. a 7. storočia. Do Vázička a lampička z doby rímskej Fragment hudobného nástroja (hlinenej oka¬ríny?) zo žiarového hrobu lužickej kultúry, po¬loha Za pohostinstvom tohto obdobiaFragment hudobného nástroja (hlinenej okaríny?) zo žiarového hrobu lužickej kultúry, poloha Za pohostinstvom môžeme datovať neopev-nené osady s keramikou tzv. pražského typu v katastri obce Pobedim. Koncom 8. storočia vzniklo v Pobedime veľké ní¬žinné hradisko, na ktorom žil knieža ale¬bo veľmož so svojou rodinou, družinou a služobníctvom. Bola tu sústredená re¬meselná výroba a prebiehal tu domáci i diaľkový obchod. Po zániku hradis¬ka okolo roku 833 sa mocenské stredis¬ko tejto oblasti prenieslo na skalnú vý¬šinu Kostolec nad dnešnou obcou Du-cové. Vznikol tu opevnený veľmožský dvorec. V j eho areáli stál i kostolík - ro¬tunda, ktorej stavba sa datuje okolo roku 850. Je to najstaršia známa sakrálna pa¬miatka v našom regióne. Najbližšie zá¬zemie veľmožského sídla tvorili menšie poľnohospodárske osady v katastroch dnešných obcí Ducové, Hubina, Moravany nad Váhom, Banka. Staroslovenské a včasnostredoveké osídlenie z 9. až 13. storočia bolo zistené v Banke v polohe Lipina ako aj v intraviláne dnešnej obce. V polohe Lipina sa našiel aj železný nožík s tŕňom a železitá troska a fragmenty keramiky a mazanice. Pravdepodobne ide o objekt železiarskej pece z obdobia včasného stredoveku. Dominantou obce je kostol sv. Mar¬tina, ktorý sa nachádza na terase výbež¬ku pohoria Považský Inovec vybiehajú¬com smerom do širokej vážskej nivy. Pod terasou asi 60 m severne od kostola preteká Bananský potok. Pôvodný stre¬doveký kostol sv. Martina bol jednolo¬ďový s pravouhlým presbytériom a tvoril jadro stredovekého osídlenia Banky. Naznačujú nám to i jednotlivé nálezy. Zatiaľ najstarším známym včas-nostredovekým nálezom z intravilánu obce je súdkovitá nádoba zdobená dvojnásobnou rytou vlnovkou, ktorú da-tujeme do konca 9. - 10. storočia. Pres¬né miesto kde sa našla však nepozná¬me. Z exponovaného priestoru pri kos-Súdkovitá nádoba zdobená viacnásobnou vlnkou tole pochádzajú stredoveké črepy da- tované do polovice 13. storočia, ktoré sa našli vo výplni obilnej jamy. Jej dno bolo v hĺbke 4,50 m. Súčasťou prikostoIného cintorína rozprestierajúceho sa v minulosti okolo kosto¬la bol kostrový hrob zistený v hĺbke 137 cm. Nepriamym dokladom existencie včas-nostredovekého cintorína (z obdobia pred polovicou 13. storočia) je i náhodný nález masívnej striebornej esovitej záušnice, zrejme z rozrušeného hrobu. V neďalekej polohe Za pohostinstvom sa našli črepy keramiky z 12. - 13. storočia a železná ostroha s prehnutými ramienkami, otvorenými okrúhlymi platničkami a ozubeným kolieskom umiestneným v rozpoltenom bodci datovaná do 13. storočia. V priestore porušenom ťažbou hliny boli v roku 1975 zistené a krátkym zisťovacím vý- skumom preskúmané včasnostredoveke objekty. Štyri z nich identifikoval autor výsku¬mu Alexander Ruttkay ako zvyšky príbytkov - chát, v ktorých boli aj zvyšky ohnísk, resp. pecí s hlinenou kopulou. V ich výplni boli črepy keramiky typickej pre druhú polo¬vicu 11. až prvú polovicu 13. storočia zdobené rytou výzdobou (jednoduchými vlnovka¬mi, špirálovito i vodorovne obiehajúcimi žliabkami, šikmými vrypmi). Podobnú kerami¬ku tu našli počas prieskumov koncom 20. a začiatkom 21. storočia aj pracovníci Balne-ologického múzea. Ostatné objekty boli sídliskové jamy bližšie neznámej funkcie (azda zásobnice, resp. obilné jamy alebo ťažobné jamy). Zásyp jám obsahoval okrem črepov aj mazanicu, zvieracie kosti a uhlíky. Ďalšie včasnostredoveke objekty tu zistil A. Ruttkay roku 1981 v profiloch úvozových ciest. Črepy z hrncovitých nádob zdobené vodorovný¬mi ryhami mu pomohli pri ich datovaní. Spolu tvorili sídlisko dedinského charakteru, ktoré sa rozprestieralo v okolí kostola sv. Martina. Zánik veľkomoravského štátu nebol taký náhly a katastrofický ako to predpokladali staršie vedecké názory. V tejto i v iných oblastiach Slovenska prežíva štruktúra osídlenia a pozostatky mocensko-správnej a cirkevnej organizácie, ktoré vytvorili základ včasnostre-dovekého uhorského štátu.Najstaršia písomná zmienka o hrade Baňa je v kronike bezmenného notára, ktorý podľa všetkého pôsobil v kancelárii uhorského kráľa Bela III. (1172 - 1196). Kroniku napísal po kráľovej smrti približne okolo roku 1210. Anonymova kronika (Gesta Hungarorum) sa zachovala v odpise z tretej štvrtiny 13. storočia. Uvádza, že hrad stál už v čase vpádu nomádskych ugrofínskych kmeňov (Ma¬ďarov) do oblasti stredného Dunaja a na územie Slovenska. Keď Maďari dobyli Nitru dôležité staroslovanské centrum v 9. storočí sídlo kniežaťa Pribinu neskoršie súčasť štát¬neho útvaru, ktorý podľa byzantského cisára Konštantína Porfyrogena tradične nazýva¬me Veľká Morava prišli až k rieke Váh (Wag). V druhej polovici 10. storočia vraj zaujali všetky hrady pri nej. "Ich mená sú až doteraz takéto: Sintava (Stumtey), Hlohovec (Col-goucy), Trenčín /Trusum/, Beckov (Blundus), a Baňa". Kronika je dobové dielo zo začiatku 13. storočia často tendenčné a preto prijímané aj s nedôverou. Menované hrady už v čase písania kroniky existovali. Patrili do považskej obrannej línie západnej hranice Uhorského kráľovstva. Naddunajské územie začiatkom 11. storočia mocensky ovládal poľský knieža Boleslav Chrabrý, ktorý "celú ich zem až k Dunaju podrobil svojmu panstvu". Po poľsko-uhorskom vyrovnaní za uhorského panov¬níka Štefana I. (1000 - 1038) a dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát nastalo postupné pričleňovanie územia Slovenska k uhorskému od svojho počiatku mnohoná¬rodnostnému štátu. Je pravdepodobné, že Baňa mala už v preduhorskom období významnejšie postave¬nie. Miesto, na ktorom hrad stál sa v odbornej literatúre ale aj v ľudovej tradícii stotožňu¬je s dnešným územím Banky i keď nechýbajú ani iné názory o mieste jeho polohy. Český kronikár Kosmas (f 1125) hrad Baňa stotožnil s Bánovcami nad Bebravou. Podobne uvažoval aj maďarský historik a vydavateľ Anonymovej kroniky (roku 1937) E. Szentpétery. Ďalší maďarský historik B. Homan ho stotožňuje s Banskou Stiavnicou. Uvažovalo sa aj o obci Gáň pri Galante alebo o niektorom z hradísk poväčšine pochádza¬júcich z mladšej doby bronzovej v pohorí Považského Inovca v okolí Banky. Na základe nesprávne pochopenej metácie zeme Záhorec a S terasy z roku 1262 vlas¬tivedný pracovník G. Ethey považoval za sídlo hradu Baňa Veselé. Najnovšie sa uvažuje aj o veľmožskom dvorci na Kostolci pri Ducovom, ktorý zanikol koncom 10. storočia ako o možnom sídle hradu. Lokalita s názvom Banka sa nachádzala aj pri Diviakoch nad Nitricou, o ktorej je prvá zmienka z roku 1332. V listine z roku 1239 sa uvádza, že zem Aňala (časť obce Nesvady) patrila kedysi spoločne hradčanom Szolgagyôru, Bany a Komárna. Lokalizovanie Bane sa javí ohľa¬dom na rozmiestnenie majetkov do Bany v Maďarsku. Koncentrácia pravekého osídlenie, ktoré sa sústreďovalo na území Banky a v jeho okolí, nálezy z obdobia keď bolo súvislé osídlené slovanským resp. staroslovenskýmo-byvateľstvom, ranostredoveké nálezy a písomné pramene poukazujú na skutočnosť, že hrad Baňa stál na území dnešného chotára obce Banka. Predpokladáme, že hrad stál na mieste dnešného pôvodne stredovekého rímskokatolíckeho kostola s patrocíniom sv. Martina, s ktorým sa bežne stretávame už v 11. storočí resp. v jeho okolí nad riekou Váh. Jeho opevnenie – fortifikácia - mohlo pozostávať z valov možno spevnených drevenou komorovou konštrukciou s palisádou a priekopou. Pribytky vedúcej vrstvy mohli predstavovať viacpriestorové zrubové domy a pribytky ostatného obyvateľstva jednoduché jednopriestorové príbytky budované na úrovni terénu alebo mierne za¬ hĺbené. V tom čase tu už mohla stáť aj murovaná rotunda alebo kostolík. Existenciu hradu v tomto priestore by pomohol objasniť archeologický alebo historický výskum. Jazykovedec Ján Stanislav (1904 - 1977) sídliská z názvom vytvoreným zo slova bán vysvetľuje ako pán, vládca (dux, dominus, princeps) a odvodzuje Fragmenty stredovekej keramiky, doklady osíd-z mongolsko-tureckého „bajan" (bohatý, lenia obce vo vrcholnom stredoveku majetný). Do maďarčiny prešlo toto slo¬vo podľa neho zo slovanského prostredia a môže mať avarský pôvod. Takéhoto pôvodu je vraj aj názov osady Bánov ležiacej severne od Nových Zámkov alebo mestečka Bán (Bánhi-da) neďaleko Taty v Maďarsku. Jazykovedec Šimon Ondruš uvádza, že "báň je miesto, kde sa vyrúbal les, baňa je miesto, kde sa rúbe, seká, láme ruda, uhlie, kamene, soľ". Kým doklady na apelatíva sú zo 16. storočia, Baňa ako toponym na označenie Banskej Štiavnice je doložená už roku 1227. Baňa podobne aj neskorší názov pre Banku (castrum) Banya z roku 1249 má slo¬venský pôvod. Zaujímavé j e aj zistenie, že u Frankov v 5. - 6. storočí sa kráľovské právo prikazovať, zakazovať a trestať nazývalo "bannus". Od južných Slovanov prevzali Maďari bánya na označenie kúpeľov, ktoré majú dolo¬žené už od konca 16. storočia. Ma rozdiel od slova bánya na označenie bane ktoré je všeobecné a spisovné, bánya na označenie kúpeľov je iba nárečové. Mladšieho a iného pôvodu je používanie slova baňa vo význame guľatej nádoby (1585) a bane ako hrče na strome a kopuli (1786). Banka ako označenie peňažného ústavu prichádza do slovenčiny až v 18.- 19. storočí. Názov obce uhorský polyhistor Matej Bel(1684-1749) odvodzuje od slova baňa pre množstvo lomov na kameň, ktoré sa nachádzali v obci. Od 11. storočia bol hrad Baňa a j eho rozsiahle územie na pravom brehu Váhu siahajú¬ce až na Záhorie a čiastočne aj na ľavom brehu Váhu kráľovským majetkom. Po vpáde moravského údelného kniežaťa Svätopluka do Uhorska, ktorého sa pravdepodobne zú¬častnil aj jeho brat Otto II. v roku 1109 bolo vyplienené Považie. Vojsko preniklo až k Nitre ale hrad sa nepodarilo dobyť. So súhlasom kráľa Kolomana I. (1095 - 1116) a ostrihomského arcibiskupa Vavrinca dal opát zoborského benediktínskeho opátstva sv. Hypolita na Zobore pri Nitre Godofrida spísať kláštorné majetky. Ako susedné zeme hradu Baňa sú v tzv. Zoborskej listine z roku 1113 uvedené napríklad Piešťany (Pescan), Kocurice (Cozuran), Trebatice (Trebeta), Krakovany (Craco), Stráže (Spectaculi), Ostrov (Stro), Orvište (Rivvis) ad. Už v roku 1111 existovali na rieke Váh colnice, patriace pod kompetenciu zoborské¬ho kláštora. Neskoršie (1318, 1429) sa mýtna stanica uvádza aj na Banke. Hrad Baňa ležal na trase ktorá prepojovalaNitriansko a Pomoravie. Na trase tejto cesty sa nachádza¬jú kostoly s patrocíniom sv. Martina pričom väzba svätomartinského patrocínia na prí-cestné zariadenia (hlavne mýtnice) je v stredoveku jednoznačná. Mýto sa na Banke vybe¬ralo ešte v polovici 17. storočia. Z geografického hľadiska sa značná časť územia hradu Baňa nachádzala na hranici konfínia - územia medzi štátnou hranicou a vnútornou obrannou hranicou. Stará hranica bola zdrojom neustálych sporov. Až zmluva z roku 1332 určila štátnu hranicu medzi Moravou a Uhorskom zhruba na dnešnú podobu a ukončila dlhodobé spory. Hrad Baňa v priebehu 13. storočia vystupuje v mnohých písomných dokumentoch. Do polovice 13. storočia sa uvádza pod názvom Baňa. Neskoršie sa uvádza pod "maďar¬ským" názvom Banya. Z listiny z roku 1226 vieme, že posádku hradu tvorili hradní rytie¬ri (jobagionibus castri Baňa). Usadení boli na okolitých dedinách a ich potomkovia (de¬dičnosť jobagionátu bola zakotvená v Zlatej bule z roku 1222) príslušníci nižšej šľachty - zemania tam často vlastnili majetky ešte v 18. storočí. Niektoré obce ako napríklad Piešťany (1263) tvorili hospodárske zázemie hradu a hradní jobagióni v nich neboli usa¬dení. Roku 1226 sa na hrade Baňa spomína veliteľská funkcia - maior exercibus. V prvej polovici 13. storočia sa j obagióni s veliteľskými právomocami uvádzajú aj na hradoch Nitra, Sintava, Tekov atď. V prvej polovici 13. storočia vtrhli do Uhorska Tatári. Na rieke Slanej neďaleko Mohi (dnešné Maďarsko) 11. apríla 1241 porazili uhorské vojsko vedené kráľom Belom IV (1235 - 1270) a prenikli na Pohronie, ktoré spustošili. Koncom apríla druhý prúd Tatárov postupne plienil Malopoľsko, Sliezsko a Moravu. V okolí Trenčína prenikli na územie Slovenska kde sa spojili s hlavným vojskom Batu chána plieniacim juhozápadné Slovensko. V krajine im odolalo len niekoľko opevnených hradov a miest. Predpokladá¬me, že medzi hrady čo odolali tatárskemu vpádu patril aj hrad Baňa. Po odchode Tatárov z Uhorska v polovici roku 1242 bolo treba obnoviť spustošenú krajinu. V rámci obnovy sa rozvíjal donačný systém, pričom boli odmeňovaní verní šľachtici a postupne sa tak rozdroboval kráľovský majetok. V priebehu 13. storočia tak nastal aj proces majetkovej diferenciácie medzi jednotlivými vrstvami vládnucej triedy a úpadok nižšej vrstvy feu¬dálnych vlastníkov. Hrad Baňa bol sídlom županstva. V roku 1247 sa na hrade uvádza župan magister Sanin. V súvislosti s úsilím o potvrdenie hraníc novozískaných majetkov zoborského Mikovíniho mapa údolia Váhu, 1742 opátstva obišiel nitriansky archidiakon na žiadosť kráľa Belu IV. v roku 1249 hranice chotára Radošiny Istý úsek hranice viedol od miesta kde sa stýkal chotár Behiniec s korytom radošinského potoka priestorom vyznačeným zemnými medzníkmi k chotár¬nym hraniciam dediny Bzince k trom dubom. Od toho miesta viedla hranica k zaniknutej dedine Belhosť, ktorá hraničila s poddanými hradu Baňa („gue terenet metám cum popu-lis de Banya"), ktorej územie tvorilo západnú hranicu Radošiny. Zaniknutá dedina Bel¬hosť (Belhuzth) sa v literatúre nesprávne zamieňa z dedinou Blesovce. V metačnej listine sa uvádzajú aj skaliská Havran (Solumkw). Niekedy pred rokom 1251 bola súčasťou rozsiahleho územia hradu Baňa aj dedina Sobotište (Zobodycha), ktorú kráľ Belo IV. daroval komesovi Bašovi a ten ju v roku 1251 predal magistrovi Abovi, synovi Abu. S narušenými, majetkovými pomermi po tatárskom vpáde a postupnou konsolidáciou pomerov má súvis aj spor z roku 1258 medzi jobagiónmi hradu Baňa a zoborským opát¬stvom. Kráľ Belo IV poveril nitrianskeho biskupa Vincenta, aby zistil či je sťažnosť oprávnená. Ten vykonal obchôdzku sporného majetku v rozsahu 2 popluží (asi 100 ha) pričom jeho užívanie opát kláštora doložil príslušnou listinou. Zistil, že sťažnosť nie je oprávnená a v práve je zoborské opátstvo. V metácii majetku, ktorý pôvodne patril hradu Baňa sa na území Krakovian ako hranice uvádzajú potoky Dudváh (Dudwag), Holeška (Olesca) a Sípkovec (Chypkow). V roku 1263 sa hrad Baňa (castri Baňa) spomína v súvislosti s darovaním majetkov Debreta, Lubov, Horná Streda, Potvorice a Nové Mesto nad Váhom, ktoré kráľ Belo IV daroval benediktínskemu kláštora sv. Martina na Panónskej hore. Zaniknutú dedinu Deb-retu môžeme lokalizovať do južnej časti chotára súčasných Piešťan a zaniknutú dedinu Lubov do priestoru severne od mesta. Z listiny vyplýva, že Piešťany v tom čase patrili do majetkovej sféry hradu. Hrad Baňa (castri de Baňa) sa uvádza aj v ďalšej listine z roku 1263 kde je zaznamenaná obchôdzka hraníc dediny Lubov a Debreta, ktorú na podnet kráľa vykonal nitriansky župan Erney Ďalšie revízie hraníc v tomto priestore boli vyko¬nané na príkaz Belovej manželky Márie v roku 1264. Za najstarší písomný doklad existencie dediny Banky sa v staršej ale aj v novšej odbornej literatúre považovala donácia kráľa Bela IV na zeme Záhorec (Zahurch) a Šte-rasy (Cheterach) z roku 1262. Majetky daroval kráľ komesovi Zochudovi (Zočudovi) a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi, synom Konta (Kunta). Vymedzenie darovaného majetku - Šterús sa začína pri dedine Lančár (villa Kueren-cher) pokračuje ku Kočínskemu potoku (fluvium Kochyn) odtiaľ k chotára obce Rakovi-ce (villa Rakoych), odtiaľ k Steraskému potoku (fluvium Cheterach), odtiaľ k chotára Boroviec (terra ville Brey), odtiaľ k chotára dediny Banka (terra ville Banán) a odtiaľ k potoku Záhorec (fluvium Zahorch). Územím sa zaoberá aj listina, ktorá vznikla krátko po roku 1262 a je zjavne falošná. V roku 1270 kráľ Štefan I. (1270 - 1272) listinu potvrdil a preto ju môžeme brať ako hodnoverný doklad. Územie Záhorca sa nachádzalo západne od Vŕbového a vymedzenie jeho chotára začína od dediny Holeška (terra ville Olesca), ktorá je dnes súčasťou Prašníka. V metácii sa uvádza aj vrch Klenová (mons Clyoa) a dedina Brezová pod Bradlom (Brizava). Zaniknutá stredoveká dedina Banka (Banán) sa dnes nachádza v chotári obce Borov-ce v hone Baňa (Bane Háje, Na Banách). K tomuto miestu sa viaže aj spor z roku 1766, ktorý vznikol pri pasení dobytka vrbovského zemana Juraj a Nezbuda s borovským zema¬nom Jurajom Betalanfim. V zápisnici napísanej po latinsky sú výpovede svedkov zazna¬menané po slovensky. Uvedená lokalita sa spomína ako „w hagy Borowskem, Banye recsenem". Vyskytli sa aj snahy stotožniť lokalitu „terra ville Banán" s dnešným Vŕbo¬vým. Skutočnosť, ktorá vyplýva z metácie je taká, že ide o zaniknutú stredovekú dedinu, ktorú nemožno stotožniť s dnešnou Bankou ani s Vŕbovým. V druhej polovici 13. storočia hrad Baňa začal strácať svoj strategický význam a jeho majetky sa postupne dostávali do šľachtických rúk. Súviselo to so zmenou na vnútornej obrannej hranici na rieke Váh. Na rozsiahlom území, ktoré pôvodne patrilo hradu Baňa boli vybudované hrady Branč, Dobrá Voda, Cachtice a Tematín (1270). Kamenné hrady boli často vybudované na miestach staršieho opevnenia. V roku 1279 sa uvádza posledný známy župan hradu Baňa Matúš. Vo funkcii županov často vystupovali príslušníci šľachtického rodu z Ludaníc - Ludanickovci (de genere Ludan). Už v polovici 13. storočia bol rod rozdelený na osem samostatných vetiev. V roku 1283 príslušník Bohumírovej vetvy syn Sobeslav predal získané majetky v Ludaniciach, Banke a Chrenovej príslušníkovi druhej vetvy ludanickovcov Vítkovi. V roku 1292 kráľ Ondrej III. (1290 -13 01), ktorým v Uhorsku vymrela dynastia Arpádovcov, povýšil do šľachtického stavu viacerých poddaných hradu Baňa. V listine sa uvádza, že hrad ležal pri rieke Váh. Už za života Ondreja III. sa v Uhorsku prejavovala nespokojnosť šľachticov s ústred¬nou panovníckou mocou a po jeho smrti prepukli boje o nástupníctvo na uhorský trón. Na západnom Slovensku si v tom čase upevnil moc Matúš Cak Trenčiansky (okolo 1260 - 1321), ktorého územie sa ešte aj po jeho smrti nazývalo „terra Mathei", „zem Matúšo¬va". Svoje majetky rozširoval na úkor susedov a cirkvi. Piešťany, ktoré sa v roku 1263 uvádzajú ako majetok hradu Baňa, boli v tom čase vlastníctvom Ugrina, Petra, Lamperta a Ladislava z Bíne synov Kazimíra z rodu Hunt-Poznanovcov. Ich majetku sa zmocnil Matúš Cák. V roku 1299 kráľ Ondrej III. vrátil násilím zaujaté majetky synom Kazimíra, medzi nimi sa spomína aj hrad Cachtice a hrad Piešťany (castrum Pekchen). Pravdepo¬dobne v tom čase sa starý hrad Baňa chápal ako súčasť Piešťan. Po smrti kráľa sa Matúš Cák opäť zmocnil majetkov synov Kazimíra. V roku 1301 bol v Ostrihome korunovaný za uhorského kráľa Karol Róbert z Anjou ako Karol L (1301 - 1342). Časť nespokojnej šľachty sa však rozhodla pre vlastného kandidáta syna českého a poľského kráľa. Ten bol v roku 1301 v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa ako Ladislav V. V roku 1304 bol donútený Uhorsko opustiť. Matúš Cák si upevnil svoju pozíciu a kráľ Ladislav V. mu za jeho podporu daroval Nitriansku a neskoršie aj Trenčiansku župu. Uhorsko malo v tom čase dvoch korunovaných kráľov a Matúš Cák začal podporovať kráľa Karola L Na jeho úkor, na úkorniekdajších šľachtických spoločníkov a cirkvi naďalej rozširoval svoje majetky. V roku 1310 ho kráľ Karol L zbavil palatínskej hodnosti. V roku 1311 keď zaútočil na Budín sídlo kráľa ho pápežský legát kardinál Gentilis exkomunikoval z cirkvi. V roku 1312 sa Baňa spomína v súvislosti s platením desiatkov ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1317 vojsko Matúša Cáka vedené magistrom Šimonom, synom Michala z rodu Kačic dobylo Nitriansky hrad. Nitrianskeho biskupa Jána III. z diecézy vyhnali. Z listiny napísanej v roku 1318 sa dozvedáme, že biskup na Matúša Cáka uvrhol kliatbu za všetky krivdy napáchané na ňom a j eho maj etku. Konštatuj e, že len na mýtach mu každý rok spôsobil škodu 200 hrivien. Medzi miestami kde sa vyberalo mýto sa uvádza aj Ban¬ka. Po Matúšovej smrti jeho majetky postupne obsadilo kráľovské vojsko. Časť majet¬kov si kráľ ponechal a časť daroval svojim prívržencom ako odmenu za vernosť a náhra¬du za utrpené škody a príkoria. V súpise desiatkov pápežských kolektorov z rokov 1332-1337 sa na Banke spomína kostol sv. Martina a farár Benedikt, ktorý zaplatil pápežským decimátorom 3 groše pá¬pežského desiatku. Išlo o malú faru, ktorej príjem bol viazaný na určitý pozemkový ma¬jetok, naturalie od farníkov a fundacie. Jednému odvedenému grošu by malo zodpovedať 20 - 22 obyvateľov. Z demografického hľadiska išlo o faru so 60 - 66 obyvateľmi. Už v roku 1183 kráľ Belo III. dal do užívania nitrianskym biskupom desiatok a mýto v bližšie neurčenej Bane, nie je však isté či išlo o dnešnú Banku. V tom čase mohla pri hrade Baňa existovať aj dedina Banka. Zem hradu Baňa (terre castri Banya) sa uvádza v listine z roku 1335 v súvislosti s majetkami Tomáša Rúfusa (Ryšavého) kastelána hradov Branč, Cachtice a Holíč a jeho brata Mikuláša ktoré sa nachádzali na Považí. Ich potomkovia neskoršie používali šľachtic¬ký predikát Apponyi de Nagy Appony. Prvá písomná správa o dedine Banka pochádza z roku 1348 keď kráľ Ľudovít L (1342 - 1382) daroval hrad Tematín (Themety) a panstvo Mikulášovi (? - 1367) synovi Vavrinca, po ktorom bol nazývaný aj Slovák (Toth). Neskoršie dostal prímenie Kont. Pochádzal zo Slovenska a patril medzi významných uhorských hodnostárov. Bol kráľov¬ským pivničiarom, tekovským županom a neskoršie sa stal sedmohradským vojvodom a palatínom. V darovacej listine napísanej po latinsky a vystavenej 14. augusta 1348 sú spomenuté všetky obce patriace k hradu: Piešťany (Pessen), Horná Streda (Zerdahel), Lúka (Rety), Modrová (Madro), Modrovka (alia Madro), Moravany (Marwan), Banka (Banya), Ducové (Duchreuy), Hôrka (Hárka), Hrádok (Harstnuk), Mošovce (Mosoch) a Ratnovce (Ratun). Nové majetky krátko po obdržaní Tematína Mikuláš rozšíril aj o susedné panstvo Hlohovec. Po jeho smrti majetky zdedil jeho syn Mikuláš so šľachtickým predikátom z Ujlaku. Jeho potomkovia vlastnili tematínske panstvo až do vymretia rodu v roku 1524. Z 15. až 16. storočia sa nám o obciach tematínskeho panstva zachovalo len veľmi málo správ. V roku 1395 sa dedina Banka (villa Banya) spomína pri spore zoborského opáta Henrika s vdovou po palatínovi Mikulášovi Konto vi Klárou a jej potomkami pre vyrubovanie stromov v chotári Radošiny poddanými z Banky a Moravian. Aby sa v bu¬dúcnosti predišlo podobným sporom pred nitrianskou kapitulou ako hodnoverným mies¬tom bola spísaná dohoda o vytýčení spoločných hraníc. Spoločná hranica Radošiny, Ban¬ky a Moravian končila na veľkom vrchu zvanom Blatnický vrch (Sarfeuhege). Majetok zoborského opátstva prešiel na Nitrianske biskupstvo a Nitriansku kapitulu definitívne v roku 1468. Priebeh hranice bol znova vytýčený na žiadosť nitrianskych biskupov u kráľa Vladislava II. (1490- 1516) vroku 1498. Jej priebeh sa zhoduje s metáciou z roku 1398. V roku 1406 sa Banka (Banya) spomína v súvislosti s majetkom Ratnovce (Rathon), ktoré ležali pri veľkej ceste (via magna), ktorá viedla z Hlohovca do Banky. Úrodné a bohaté Považie bolo v minulosti miestom, kde sa odohral nejeden vojenský konflikt. V 15. storočí cez toto územie prechádzali husitské a neskoršie bratrícke výpravy a rabovali okolie. V roku 1431 priamo cez Banku prechádzali táboriti, ktorí pre spálený most pri Hlohovci nemohli prejsť na druhú stranu Váhu. Zemepán Tematína a Hlohovca Mikuláš Ujlaky (? - 1477) patril medzi stúpencov kráľa Žigmunda Luxemburského (1385 - 1437) a bol rozhodným odporcom husitov. Po smrti Žigmunda a nečakanom skone jeho následníka a zaťa Albrechta Habsbur¬ského (1439) si nároky na uhorský trón robilo niekoľko záujemcov. Vdova po Albrechto-vi Alžbeta aby podporila nároky svojho syna Ladislava neskoršieho kráľa Ladislava V. zvaného Pohrobok (1440/1453 - 1457) proti poľskému kráľovi Vladislavovi I. Jagelov-skému najala českých žoldnierov vedených Jánom Smikovským a Jánom Jiskrom z Bran-dýsa. Rozbroje v krajine sa stupňovali aj po smrti Vladislava L Varenčíka (1444) na bojisku s Turkami, čo využili bratríci a v roku 1451 vtrhli do Uhorska. Dohodnutý mier s bratríkmi a odstúpenia pevnosti v Krupej stál Nitriansku župu 450 zlatých. Na vyplatenie tejto sumy sa museli zložiť jednotlivé obce. Banka mala v tom čase 6 port. O niečo väčšia bola Hubina, v ktorej bolo zaznamenaných 9 port a Moravany s 15 portami. Piešťany mali v tom čase 52 port. V roku 1453 kráľ Ladislav V. Pohrobok obnovil donáciu na majetky, ktoré predtým patrili jeho predkom Mikulášovi Ujlakymu. Medzi obcami tema-tínskeho panstva sa uvádza aj Banka. V roku 1461 bratríci znova prichádzajú na Považie a opevňujú sa pri Sv. Petre a Veľkých Kostoľanoch. V roku 1467 vojsko kráľa Mateja I. zvaného Korvín (1458 - 1490) zničilo posledný oporný bod bratríkov na Slovensku tá¬bor vo Veľkých Kostoľanoch. Na boji sa zúčastnil aj majiteľ tematínskeho a hlohovecké-ho panstva Mikuláš Ujlaky. V roku 1524 zomrel bez potomkov posledný príslušník rodu Vavrinec Ujlaky a jeho majetky pripadli kráľovskej korune. V roku 1524 (20. júla) kráľ Ľudovít II. (1516 - 1526) dal hrad Tematín s okolitými obcami do zálohu grófovi Alexejovi Turzovi (1490 - 1543) synovi bohatého podnikateľa Jána Turzu pôvodom z Betlanoviec na Spiši za 25 000 zlatých. K panstvu v tom čase patrili nasledujúce mestečka a dediny: Bojná (Payna), Piešťany (Pesthyen), Hrádok (Rad-nok), Modrová (Naghmodro), Modrovka (Kismodro), Horná Streda (Zardehel), Lehota (Piešťanská), Banka (Banyka), Lúka (Rethee), Hôrka (Horká), Stará Lehota (Olehota), Nová Lehota (Wylehota), Hubina (Hwbyna) a Moravany (Morwany). Kráľ nutne potre¬boval peniaze na obranu krajiny pred tureckým útokom a v Alexejovi Turzovi zároveň získal oddaného spojenca.Dňa 29. augusta 1526 osmanské vojsko vedené sultánom Solimanom II. v bitke pri Moháči porazilo uhorskú armádu. Porážka uhorského vojska, v ktorej pri úteku z bojiska zahynul aj kráľ Ľudovít II. bola dôsledkom krízy, do ktorej sa Uhorsko dostalo po pot¬lačení povstania Juraja Dóžu (1514) a po prepuknutí stavovskej anarchie. Stretnutiu ne¬priamo predchádzali aj udalosti z roku 1389, keď v bitke na Košovom poli Turci porazili Srbov a Uhorsko sa tak stalo priamym susedom Osmanskej ríše. Zhromaždené vojsko sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského do boja pri Moháči nezasiahlo. Po odchode osmanských vojsk z Uhorska, bol Ján Zápoľský na podnet časti uhorskej šľachty 11. novembra 1526 v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa. Ale už 7. novembra bol za kráľa korunovaný aj protikandidát, rakúske knieža Ferdinand Habsburský, brat kráľovnej Márie, vdovy po Ľudovítovi II. Snaha Jána Zápoľského zabezpečiť si moc v krajine, ho viedla k zloženiu holdu Soli-manovi II., ktorý na jeho prosbu o podporu pritiahol s armádou do Uhorska. V roku 1530 Ján Zápoľský neuvážene požiadal o podporu semederevského bega Mehmeda. Pri postu¬pe jeho vojsk osmanskí Turci prvýkrát prenikli na naše územie. Naivná predstava, že budú škodiť len prívržencom Ferdinanda II. bola vystriedaná krutou realitou. Výsledkom plienenia, ktoré trvalo len niekoľko dní (od 26. do 30. septembra) bolo spustošenie Bra¬tislavskej, Nitrianskej a Tekovskej župy. Po tomto vpáde ostalo na niektorých miestach Slovenska len 15 - 20 % pôvodného obyvateľstva. Zničené a vyrabované boli aj obce a mestečká na Považí, ktoré patrili vernému prívržencovi Ferdinanda II. Alexejovi Turzo-vi. Následkom tejto udalosti bol úpadok hospodárskeho a spoločenského života najmä poddaného ľudu, ktorý postihol aj obyvateľov Banky. Vypálené boli aj ďalšie obce ako Jalšové, Ratnovce, Moravany nad Váhom, Modrová a iné. V roku 1531 zdanili na Banke lenjednuportu. Základnou daňovou jednotkou za feudalizmu bola porta - brána. Jej rozsah sa v prie¬behu času menil. Zväčša sa do porty započítavali 4 poddaní s dvojzáprahom, alebo 8 s jednozáprahom, alebo 16, ktorí záprah nevlastnili. Od 14. storočia sa znaky majetkovej diferenciácie prejavujú aj v dedinskom roľníckom prostredí. Ľxistovali rozdiely vyplý¬vajúce zo sociálneho postavenia a majetkových pomerov medzi sedliakom (colonus), želiarom (inguilinus) apodželiarom (subinguilinus). Prvá hodnoverná správa o kúpeľoch v Piešťanoch sa nachádza v spise Juraja Wernhe-ra „De admirandis Hungariae hypomnemation" (O podivuhodných vodách Uhorska) vy¬danom v Bazileji v roku 1549. Liečivé účinky tunajších termálnych prameňov však boli istotne známe už skôr. Kúpeľné budovy tu až do záveru 18. storočia nestáli a kúpanie prebiehalo v jamách alebo priamo vo Váhu, ktorý často menil miesto a tak sa termálne -pramene niekedy ocitli aj na strane Banky. Takúto situáciu v prvej polovici 18. storočia spomína lekár Justus Ján Torkos (1699 - 1770), ktorého zaujali termálne vody a kúpele v Piešťanoch. V knihe „Schediasma de thermis Pôstheniensibus" (O piešťanských kúpeľoch) vydanej v roku 1745 píše: „V susedstve tohto mestečka (Piešťany) je na tejto stra¬ne Váhu obec Teplice a na druhej strane Banka. Hoci samo mestečko môže veľmi poho¬dlne ubytovať hosťov, návštevníci kúpeľov sa ubytúvajú aj v týchto obciach, pretože rieka Váh umožňuje kúpať sa raz na jednej, inokedy na druhej strane". Vhodné prírodné a klimatické podmienky predurčovali územie Banky už v minulosti na pestovanie viniča. Od druhej polovice 16. storočia až do druhej polovice 17. storočia poznáme niektoré údaje o produkcii vína na Banke uvádzané v okovoch (1 okov — 54,3 litra): Rok Počet okovov Rok Počet okovov 1569 27 1672 72 1588 12 1676 6 1592 11 1681 18 1607 20 1688 18 Pomerne nízka produkcia vína na našom území v 16. a 17. storočí je výsledkom dlho¬ročných vojen keď bola spustošená značná časť krajiny ale aj perenospórou - chorobou viniča. Pozitívnejší hospodársky rozvoj, ktorý sa odrazil aj v produkcii vína nastal až po roku 1711. V druhej polovici 17. storočia vlastnili na Banke vinice rôznej rozlohy títo poddaní grófa Adama Forgáča: Gabriel Dubovský, Martin Kalnický, Michal Kabát, Andrej Haško, Michal Mlynár, Michal Lackovič, Andrej Hradišnič, Tomáš Halas, Katarína Fodorka, Adam Rusnák, Matej Melichorovič, Ján Hanus, Ján Sziládi, Juraj Gergel, Ján Vanovič, Štefan Vanovič, Ján Valach, Ján Dubovský a Juraj Hubinský. V chotári Ratnoviec vlastnil vinicu o rozlohe 8,25 meríc Michal Masár a v chotári Radošiny vlastnil vinicu Matej Solnica. Medzi slo¬bodníkov (libertínov) vlastniacich vinicu patril Ján Sluka a Katarína Holkovičová inak Sluková. Vinice sa v chotári Banky nachádzali v honoch: Na Predhorí (Ratnovskom), Prostrednej hore, Teplej hore, Novej hore nazývanej aj Vápencová, Starej hore a Jazve-čej hore. Niektorí poddaní (napríklad Martin Poliak a Ján Masár) užívali ornú pôdu z opuste¬ných viníc, z ktorých boli povinní odviesť zemepánovi ôsmu čiastku. Od vinohradov sa odvádzali poplatky, tzv. horné, ktoré neboli závislé na úrode ale odvádzali sa podľa rozlohy vinohradov. Horné sa odvádzalo v naturáliách (víno, koláč) alebo v peniazoch. Cudzí prenájomcovia vinohradov odvádzali z celej osminy vedro vína, kapúňa a jeden koláč alebo poplatok 6 denárov. Na Banke sa v polovici 16. storočia spomínajú dve pivnice na víno. Jedna patrila pánovi Gašparovi Hôlgy a nachádzala sa pod vŕškom, na ktorom bol postavený dom kúria pána grófa. Druhá nazývaná stará pivnica bola v polovici obce pri potoku. V týchto pivniciach sa čapovalo a odpredávalo zemepánovo víno od sviatku sv. Juraja (24. apríl) po sviatok sv. Michala (29. september). Poddaným bolo povolené dorobiť si vlastné víno ktoré mohli aj predávať. Vo viniciach sa zbieralo aj ovocie, ktoré sa vysušilo a odovzdávalo zemepánovi. V roku 1720 sa na Banke uvádza 78 kopáčov vinohradov. V priebehu 17. storočia užívali Piešťanci vinohrady na území Banky. Začiatkom 18. storočia podľa súpisu dávok na hlohoveckom panstve z roku 1721 boli spustnuté vinohrady premenené na ornú pôdu. Vínne pivnice v Banke, začiatkom 20. storočia Poľnohospodárstvo bolo založené na princípe trojpoľného hospodárenia (1. rok: ozi¬mina - jarina - úhor; 2. rok: jarina - úhor - ozimina; 3. rok: úhor - ozimina - jarina). Polia sa obrábali pomocou kráv a volov. Siala sa najmä raž, pšenica a ovos. Z okopanín sa pestovala repa, na konci 18. storočia zemiaky a neskoršie aj kukurica. Pestovala sa tiež šošovica, fazuľa, hrach a mak. Z priemyselných plodín sa pestovalo konope, používané na výrobu plátna. Vymlátené obilie sa uschovávalo do obilných jám. Začiatkom 16. storočia (okolo roku 1516) bola fara v Banke vyňatá spod právomoci archidiakona a priamo podriadená biskupovi. V roku 1560 na základe nariadenia arcibiskupa Mikuláša Oláha sídliaceho v Trnave sa uskutočnila vizitácia fár ostrihomského arcibiskupstva. Vizitátor Michal Szegedi v Banke zistil, že fara nemá viac rokov farára pričom pastoráciu vykonávali susední farári. V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1571 - 1573 sa uvádza, že Banka spolu z ďalšími obcami platila poplatok 150 zlatých. V roku 1571 obec vystupuje aj pod názvom Baneczka. V portálnom súpise z roku 1576 vystupuje obec pod dnešným názvom Banka. V obci boli v tom čase zdanené 4 sedliacke porty, 8 želiarskych port a jedna pastierska porta. V archíve Nitrianskeho biskupstva v telegdyovskom urbári je uložená metácia - vy¬medzenie hraníc Radošiny z roku 1585. V metácii sa uvádza, že chotárna hranica viedla cez cestu Nassip, blízko Banky. Názov cesty -Nassip, odvodený od zvýšeného terénu sa uvádza aj v ďalšej metácii z roku 1626. Chotárne hranice medzi Bankom, Moravanmi nad Váhom a Radošinou boli príčinou sporu, ktorý sa ťahal od konca 17. storočia ešte aj v 18. a 19. storočí. V roku 1596 po smrti vnučky Alexeja Turzu Anny Salmovej a jej manžela Jána Septima z Lichtenštejna preberá hrad Tematín s celým panstvom, ktorého súčasťou bola aj Banka mladšia vetva Turzovcov. Pretože kráľovská komora sa ich ná¬rokmi cítila poškodená iniciovala mimoriadny súd, o dedičstvo. Aj napriek výzve pa¬novníka aby Turzovci vrátili neprávom zabraté majetky sa tak nestalo. V roku 1598 do¬stal všetky majetky Stanislav Turzo (1576 - 1625), ktorý si ich rozdelil s bratmi Mikulᬚom a Krištofom. Zlá finančná situácia ich však prinútila dať do zálohu hrad Tematín s celým panstvom za pôžičku 48 000 zlatých grófovi Waichardovi Salmovi. Po smrti Mi¬kuláša (1609) a Krištofa (1614) Stanislav Turzo vyplatením záložnej sumy vymenil hrad Tematín a panstvo zo zálohu. V rokoch 1597 - 1602 sa na Banke uvádzajú niektoré majetkové podiely, ktoré patrili Waichardovi Salmovi obec však v tom čase patrila hlohoveckému panstvu, ktorého majite¬ľom bol Stanislav Turzo. Dozvedáme sa to zo súdneho procesu z roku 1590 keď si nárok na majetky uplatňuje oravský župan Juraj Turzo pochádzajúci z mladšej turzovskej vetvy. K hlohoveckému panstvu v tom čase ale aj neskôr patrili mestečká a dediny: Nový a Starý Hlohovec, Cerveník, Piešťany s kúpeľmi, Veľké Zálužie, Dvorníky, Bojnicky, Pusté Sady, Kľačany, Pastuchov, Tekoľdany, Drahovce, Madunice, Horná Streda, Jalšové a Banka. Stanislav Turzo zomrel v roku 1625. V roku 1636 zomrel bez potomkov jeho syn spišský župan Michal. Turzovský rod ním vymrel po meči a ich majetky, ktorých hodnota sa odhadovala na dva milióny zlatých zabrala kráľovská komora. Napäté vzťahy medzi habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou sa znova vyostrili v roku 1593 a vyústili do vojny, ktorá s prestávkami trvala pätnásť rokov. V roku 1599 zažilo juhozápadné Slovensko ďalší ničivý vpád, keď ho spustošili oddiely krymských Tatárov pozvaných osmanským veľkovezírom Ibrahimom. Tieto udalosti sa priamo do¬tkli aj Banky a tragicky Piešťan a kúpeľov (Thermae Peisteinensis), ktoré od začiatku 17. storočia tvorili samostatnú sídelnú jednotku osadu Teplice ako to dokladá urbár hloho-veckého panstva z roku 1617. V kronike uhorského historika Mikuláša Ištvánfiho „Historiarum de rébus Ungaricis..." vydanej v Kolíne nad Rýnom v roku 1622 sa o týchto udalostiach píše: „Do týchto kúpeľov (Piešťany) prišiel v neskorej jeseni veľký počet chorých a zdra¬vých ľudí. Prekvapil ich tu náhly, nečakaný nájazd nepriateľov, ktorí prešli rieku (Váh) po drevenom kolovom moste. Tých ktorých pre telesnú slabosť nemohli odvliecť, pobili ostatných odvliekli do krutého otroctva. Od Piešťan sa nepriateľ prehnal po brehoch Váhu až po bránu mestečka Beckova a krvavými vraždami sa vybúril na tých, čo mu prišli do cesty. Vypálil Borovce a odvliekol do zajatia zemianske ženy a deti, Jána Baloga a Pavla Vizkeletiho. Potom zamieril na Nádašdyho majetky, t.j. Kostoľany, Vŕbové a iné mestečká a dediny, ktoré tiež vypálil a odvliekol z nich veľký počet obyvateľstva, ťažko pritom odhadnúť, aký bol počet nešťastných a úbohých ľudí, ktorých buď zabili, alebo zajali. Povrávalo sa, že ich nebolo menej než desaťtisíce. Mnohí však vyhlasovali, že ich bolo oveľa viac." V portálnych súpisoch zdanených domov v Nitrianskej stolici sa po osmanskom vpá¬de zaznamenal ich pokles. Kolísanie počtu domov v jednotlivých rokoch v niektorých obciach možno vysvetliť aj trojročnou úľavou platenia štátnej dane za nové domy. Pre porovnanie uvádzame údaje o počte domov na Banke a niektorých okolitých obciach pred osmanským vpádom a po ňom : 1598 1600 1601 Banka 48 42 32 Hubina 34 29 23 Moravany nad Váhom 48 42 32 Piešťany 144 vypálené vypálené Piešťany - kúpele 12 vypálené vypálené Je pravdepodobné, že pri pustošení Považia krymskými Tatármi v roku 1599 bol poškodený - vypálený aj kostol zasvätený sv. Martinovi na Banke. V roku 1600 kostol opravili a kostolnú loď znovu zaklenuli renesančnou klenbou. Areál kostola ohradili -opevnili kamenným múrom, ktorý bol zbúraný pri prístavbe nového kostola v roku 1931. Pôvodný renesančný kamenný portál vstupuje dnes vstavaný do nového múru pred prie¬čelím starého kostola. Do múru je zamurovaných aj niekoľko náhrobných tabúl s latin¬skými nápismi datovaných rokmi 1616 a 1630. Pochádzajú z obdobia keď kostol použí¬vali evanjelici. Už v roku 1523 bol uhorský snem nútený vydať nariadenia ako postupovať proti novému náboženskému prúdu prichádzajúcemu z Nemecka - reformácii. Medzi prívr¬žencov a šíriteľov reformácie patrila v tom čase aj manželka kráľa Ľudovíta II., Mária a časť meštianstva. Šírenie reformácie bolo výhodné aj pre šľachtu, ktorá si prestávala plniť patronátne povinnosti a svoje majetky rozširovala aj o cirkevné majetky. Proces vytvárania samostatnej evanjelickej cirkvi a úplná odluka od rímskokatolíckej cirkvi sa na Slovensku zavŕšila na Žilinskej synode v roku 1610 a v roku 1614 na synode v Spiš¬skom Podhradí. V Piešťanoch, do ktorých ako do filie neskoršie patrili kúpeľná osada Teplice a Banka, sa prvý evanj elický kazateľ Ján Vranka uvádza v roku 15 81. Je pravdepodobné, že evan-jelici boli v Piešťanoch už skôr. Od roku 1604 patrili do čachtického seniorátu. Medzi stúpencov reformácie patrili v tom čase majitelia tematínskeho panstva Turzovci a v prvej polovici 17. storočia aj Forgáčovci. Poddaní boli nútení prestupovať na inú vieru podľa často uplatňovanej zásady „Cuis regio, illius religio", t. j. „Koho je panstvo, toho je náboženstvo". Neúplné zachovaný latinský ná