Spišská Nová Ves

o obci hovorí listina ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. novembra 1268, v ktorej sa spomína \"plebanus de Villa Nova\". Je to prvá písomná správa o Spišskej Novej Vsi.
Z tejto listiny sa dozvedáme niekoľko skutočností: prvou je, že v roku 1268 Spišská Nová Ves už ako osídlená obec jestvovala. Zároveň sa z listiny dozvedáme, že v tomto roku už bola v Spišskej Novej Vsi aj fara, teda aj kostol.

K najväčším privilégiám, ktoré mesto dostalo patrilo privilégium zo 6. decembra 1380, ktorým kráľ Ľudovít I. povolil obyvateľom mesta usporiadúvať týždenné trhy a to v sobotu. Podľa kráľovských nariadení mohlo sa obchodovať iba na trhu. Obchodovanie na trhu sa riadilo zvykovým právom. Právo trhu i poberanie príjmov z neho patrilo medzi menšie regálne práva, ktoré kráľ prepožičal mešťanom.
Na základe trhových privilégií konali sa v Spišskej Novej Vsi veľké trhy na surové kože, na loj, na železo a na meď. Najmä vyrobené kožky malých zvierat boli cenné a vyvážali ich aj do cudziny.
Veľmi dobrý obrat mali a najmä veľmi hľadané bolo spišskonovoveské súkno. Obchodníci a kupci z Gemera dovážali sem svoje obilie, čerstvé, ale aj sušené ovocie, ktoré veľmi dobre predali. Vozili sem aj konope a ľan. Pretože do Spišskej Novej Vsi sa na trhy a jarmoky poschádzalo veľa obchodníkov, ktorí sem priviezli najrozličnejší tovar, boli tieto trhy široko - ďaleko známe a vyhľadávané.

Jedným z najrozšírenejších odvetví výroby, alebo takmer priemyslu stredoveku, bola aj v Spišskej Novej Vsi baníctvo. Banská práca sa rozvíjala od prvých storočí hospodárskeho života pôvodných osád, pretože nielen ich obyvatelia, ale aj široké okolie potrebovali kovy. Banské práce sa dlho vykonávali veľmi jednoducho - pomocou klinu, kladiva a lopaty. V chotári mesta vznikalo niekoľko desiatok baní. Pri baniach boli postavené pece na tavenie rudy i hámre na spracovanie kovov. V baniach, taviacich peciach i hámroch sa využívalo drevo z okolitých mestských lesov. Na tavbu bolo potrebné drevené uhlie, ktoré k peciam doviezli z hlbokých lesov uhliari. Vyrábali ho tak, že kmene stromov nakladali do veľkého ihlana zvaného milier, obhádzali ho hlinou, zapálili a nechali bez prístupu vzduchu pamaly tlieť. Spišská Nová Ves využívala aj bohatstvo lesov, a tak popri rudách patrilo aj drevo k vzácnym surovinám. Predávalo sa na domácom trhu, no je známy aj vývoz do Krakova, odkiaľ sa dovážala soľ.

V roku 1412 dostala sa Spišská Nová Ves do nám dnes ťažko pochopiteľného údelu tým, že bola celých tristošesťdesiat rokov spolu s niektorými inými spišskými mestami v zálohu poľských kráľov.
Mestá sa dostali do zálohu poľskému kráľovi a nie poľskému štátu.
Spišská Nová Ves do správy poľského kráľa bola prevzatá 12. januára 1413. Mesto si spolu s ostatnými dvanástimi mestami myslelo, že tento stav potrvá iba krátku dobu. Lenže, keď ani v roku 1419, t. j. pri prvom \"úradnom\" pokuse kráľa Žigmunda späť získať územie nedošlo k dohode, začali sa niektoré staré rodiny kolonistov z mesta sťahovať. V tom čase bolo v Spišskej Novej Vsi 292 rodín, ktoré mali plné saské právo, t.j. boli majiteľmi usadlostí, ku ktorej patril dom, dvor, hospodárskej budovy, záhrada, pozemky a k tomu rôzne práva.

Mestské obyvateľstvo Slovenska v stredoveku bolo z prevažnej časti nemecké. Títo Nemci si zachovali živý vzťah k svojej starej otčine. Udržiavali s ňou kultúrne a spoločenské styky.Roku 1540 fraternita spišských kňazov predstúpila na luteranizmus. To boli však len počiatky. V roku 1548 prijala mestská rada reformáciu luterského typu a farský kostol, aj špitálska kaplnka začali slúžiť tým, ktorí prijali reformáciu.
V roku 1569 sa konala v Hrabušiciach kňazská porada, na ktorej sa prijalo Confessio Scepusiana, čiže spišské vzdelania, ktoré sa už značne líšilo od katolíckej náuky.
Poľský starosta, sídliaci na Ľubovnianskom hrade, Mikuláš Maciejowský presadzoval v zálohových mestách protestantizmus. V roku 1569 zakázal na území všetkých zálohových spišských miest katolícke bohoslužby. Od toho času nemali katolíci ani kostoly, ani kňazov. Tento stav v Spišskej Novej Vsi trval až do roku 1674, kedy farský kostol prešiel znova do rúk katolíkov. Špitálsku kaplnku katolíci znova získali na krátky čas v roku 1616, definitívne bola vrátená len v roku 1671.
Evanjelici v Spišskej Novej Vsi si v roku 1694 postavili najprv drevený kostol, ktorý stál na dvore dnešnej priemyselnej školy na námestí. V rokoch 1790 - 1796 si postavili dnešný murovaný kostol v parku na námestí.

K dejinám mesta patria aj také udalosti, ktoré mohli podstatne ovplyvniť jeho ďalší populačný a hospodársky rozvoj. Medzi také patria rôzne epidémie
Prvá písomne zachytená epidémia na Spiši zúrila v roku 1334. Boli to morové epidémie, ktoré zúrili v celom Uhorsku. Pôvodcu tejto strašnej choroby sa lekárskej vede podarilo objaviť až v roku 1894. Ak nebol známy pôvodca, bol boj proti nej veľmi ťažký. To malo za následok obrovskú úmrtnosť, proti ktorej boli ľudia viac-menej bezmocní.
Morové epidémie obyčajne predchádzali aj iné sprievodné znaky, akými boli napr. katastrofálne neúrody, zničenie úrody rôznymi škodcami a pod. V roku 1545 skoro celú úrodu na Spiši zničili škodcovia, prirodzene, že nastal veľký hlad a po ňom nasledovala morová epidémia, ktorej v Spišskej Novej Vsi za obeť padlo vyše 2 000 ľudí. Lenže aj vojny a nepokoje,, kedy nastala veľká migrácia obyvateľstva, prinášali so sebou mor. Tak napríklad v roku 1622 po Bethlenovom povstaní zomrelo v Spišskej Novej Vsi na mor vyše 2 000 ľudí.
Posledný veľký mor zúril na Spiši v roku 1739. Aj vtedy naše mesto sa proti jeho šíreniu bránilo. Prísne kontrolovali príchod do mesta, ktorý bol na istý čas úplne zakázaný. Priekopy pod mestskými hradbami boli naplnené vodou. Mestské brány boli prísne strážené.
Popri snahách a pokusoch jednotlivcov aj štátna vrchnosť dbala, aby sa vypracovali nejaké pokyny na ochranu.

Roky 1606-1701 v Uhorsku možno nazvať storočím vnútorných vojen, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotkli aj Spišskej Novej VsiSpišskú Novú Ves koncom decembra 1783 obsadilo cisárske vojsko. Čakalo tu na útok Thökölyho armády. Bola síce krutá zima, ale cisárske vojsko opravilo mestské opevnenie po celom obvode mesta. Od roku 1672 do roku 1684 malé družiny Thökölyho vojsk dvanásťkrát vydrancovali Spišskú Novú Ves.
Satmárskym mierom - 29. apríla 1711 - bol ukončený rad povstaní, ktoré trvali vyše sto rokov a premenili celé kraje, medzi ktorými bol aj Spiš, na vojenský tábor.

Uhorskí králi a uhorský snem sa neustále snažili o vykúpenie a vyslobodenie spišských miest zo zálohu. Uhorské snemy nariadili ich vykúpenie 17 zákonnými ustanoveniami od roku 1552 až do roku 1765. O vykúpenie spišských miest zo zálohu sa pokúšali aj zvlášť na to poverení jednotlivci. Našli sa však ak takí, ktorí ich chceli vykúpiť za vlastné peniaze.
Poľskí panovníci na radu svojich veľmožov odopierali prijať peniaze a to pod rôznymi zámienkami. Záloh sa tak predĺžil na dobu 360 rokov.
Uhorsko za celú tú dobu nemohlo energickejšie zakročiť v záujme vyslobodenia týchto miest zo zálohu, pretože bolo veľmi oslabené neustálymi vojnami a Turkami a vyše 150-ročnou tureckou okupáciou veľkej časti Uhorska, kedy z celého územia ostalo ani nie celé dnešné Slovensko. Okrem toho na tomto neveľkom území zúrili občianske vojny a celý rad povstaní.
Koniec týchto neblahých a ťažkých čias nastal 5. novembra 1772, kedy mesto Spišská Nová Ves pri veľkej slávnosti bolo vrátené uhorskému kráľovi.

Spišskej Novej Vsi sa veľmi dotkli ozbrojené vystúpenia v rokoch 1848/1849.
11. apríla 1848 po dlhých rokovaniach prijal snem v Budapešti zákon o definitívnom zrušení poddanstva v Rakúsko - Uhorsku. Slovenské požiadavky smerovali k tomu, aby sa pri novej úprave pomerov zabezpečila slovenskému národu a slovenskej reči rovnosprávnosť v Uhorsku.
17. júna 1848 bolo na Spiši vyhlásené stanné právo, z čoho možno súdiť, že aj tu sa diali prípravy na odboj. Prísne protislovenské opatrenia nezabránili šíreniu sa propagandy medzi obyvateľstvom. V septembri prišlo na Spiš niekoľko desiatok hurbanovských agitátorov, ktorí prebúdzali Slovákov a verbovali ich pod hurbanovské slovenské zástavy. Hneď nato v Spišskej Novej Vsi bol vymenovaný za komisára Fridrich Schweter, ktorý bol poverený pozorovať a udávať pôvodcov poplašných správ, ktorí \"poburujú\" Slovákov.
2. februára 1849 okolo druhej popoludní vstúpila časť maďarského povstaleckého vojska do Spišskej Novej Vsi. Prívrženci cisára nemeškali a oznámili túto správu Kieseweterovi, veliteľovi cisárskeho vojska v Levoči, a súčasne ho informovali, že pri kostole stojí 24 vozov s pušným prachom. Z Blaumontu začalo cisárske delostrelectvo s troma delami paľbu so zápalnými raketami, ktoré dopadli zväčša na rímskokatolícky farský kostol a na okolité domy, zvlášť na domy v Levočskej ulici. Kostolná veže i niekoľko domov vzbĺklo plameňom. V meste nastal zmätok.
Veľká presila maďarských povstalcov po prekonaní počiatočného zmätku vyhnala cisárskych vojakov z mesta. Škody spôsobené bojom boli veľké. Na ich zmiernenie maďarská vláda poukázala mestu náhradu vo výške 7 500 zlatých.
5. februára 1849 si víťaznou bitkou nad slovenskými dobrovoľníkmi a cisárskymi jednotkami na Branisku maďarská armáda gen. A. Görgeya otvorila ústupovú cestu na Prešov a Košice.
15. februára 1849 prišli do mesta slovenskí dobrovoľníci, zdržali sa tu osem dní. Prirodzene, občania nemeckej a maďarskej národnosti videli v nich nepriateľov, lebo národnostné rozpory v tom čase sa priostrili tak povážlivo, že nepriateľstvo medzi Slovákmi a Maďarmi sa stupňovalo na boj o život a smrť.

Podobne ako v iných oblastiach monarchie aj v Spišskej Novej Vsi predstavitelia moci pri vypuknutí svetovej vojny v lete 1914 organizovali rôzne prejavy a prevody mestom. Tiesnivá situácia sa prehlbovala, keď začali prichádzať z frontov správy o mŕtvych a ranených a keď počas veľkej ofenzívy ruskej armády v Karpatoch r. 1914-1915 bolo počuť dunenie kanónov aj na Spiši a po železničnej trati prechádzali transporty s ranenými. Magistrát mesta po plamenných rečiach niekoľko \"vlastenecky naladených členov viackrát schválil z prostriedkov mesta vojnové pôžičky.
Od januára 1916 boli zavedené prídely na múku a chlieb, neskôr sa prídelový systém rozšíril na ostatné druhy potravín.
V dňoch 12.-14. januára 1916 konali sa ďalšie odvody. Vždy novšie a novšie odvody brali rodinám otcov, synov alebo bratov. Vojna vyžadovala letný čas, kedy sa v letných mesiacoch posunul čas o jednú hodinu dopredu.
Mesto ešte na prelome storočia si vybudovalo mestskú elektráreň, v roku 1894, čím sa životné podmienky jeho obyvateľov podstatne zlepšili a nastala modernizácia priemyselnej výroby.
Prvá svetová vojna priniesla nešťastie, tragédie a zhoršenie životných podmienok v masovom meradle.
Vyhlásením Česko-Slovenskej republiky a prihlásením sa zástupcov slovenského národa v Turčianskom sv. Martine 30. októbra 1918 do jej rámca, vytvorila sa na Slovensku veľmi zložitá situácia. Maďarské vládnúce kruhy sa usilovali uchovať integritu Uhorska, čo bolo v ostrom protiklade nielen so snahou slovenských národných vodcov a inteligencie, ale aj slovenského národa.
Nové pomery boli neporovnateľne priaznivejšie pre rozvoj slovenského spoločenského a kultúrneho života. Od marca 1919 sa otvárali slovenské školy, zo začiatku iba ľudové. 7. februára 1919 vyšlo v Spišskej Novej Vsi prvé číslo slovenských novín na Spiši pod názvom TATRY. Vydával ich Spišský národný výbor, ich hlavným redaktorom sa stal Elemír Vollay a redaktorom významný slovenský akademický maliar Jozef Hanula, kedy tu vyučoval na meštianskej škole. On vydal aj prvé pravidlá slovenského pravopisu.
Spišská Nová Ves v marci 1939 prežila niekoľko dramatických chvíľ, ktoré mali tragické dôsledky. 10. marca 1939 obsadili mesto četníci v rámci puču českých generálov na Slovensku. Medzi obyvateľmi mesta a četníkmi došlo k dramatickej situácii, pretože ich veliteľ dal povel strieľať do zhromaždených demonštrantov. Iba energický zákrok profesora tunajšieho gymnázia Jozefa Brandobúra, ktorý vyzval spoluobčanov, aby sa rozišli, zabránil masakru. Keď sa ľudia začali rozchádzať, odpochodovali aj četníci do meštianskej školy, kde boli ubytovaní.
O niekoľko dní neskôr, 24. marca 1939 o 16.45 hod., bombardovalo maďarské letectvo Spišskú Novú Ves. Zahynulo trinásť ľudí, z nich bolo päť vojakov. A tak Spišská Nová Ves bola prvým mestom v strednej Európe, ktoré bolo bombardované ešte pred vypuknutím Druhej svetovej vojny.
Ešte raz v roku 1939 zažila Spišská Nová Ves veľmi rušné udalosti. V auguste 1939 bolo medzi mestom a poľskou hranicou postavených 21 protilesných línií a z vojenského letiska v Spišskej Novej Vsi odlietávali lietadlá pri nemeckom vojenskom útoku na Poľsko. Koncom septembra 1939 bolo v meste podľa úradných údajov 16 000 vojakov, 300 lietadiel a 1 000 motorových vozidiel. V blízkosti mesta boli postavené dve nemecké vojenské vysielacie rádiotelegrafické stanice: na Muráni a pri Arnutovciach. Začiatkom októbra sa z mesta a jeho okolia odsťahovala podstatná časť nemeckých oddielov. Takto sa Spišská Nová Ves ocitla v druhej svetovej vojne a jej obyvatelia prežili prvé vojnové starosti.
Druhá svetová vojna Slovensko silnejšie pripútala k Nemecku. Anglo-americko-sovietska koalícia sa po roku 1943 definitívne postavila proti existencii samostatného slovenského štátu, presadzovala obnovenie česko-slovenského štátu. Toto stanovisko rešpektovalo aj domáce ilegálne hnutie, ktoré v roku 1944 vytvorilo Slovenskú národnú radu a pripravilo ozbrojené povstanie, ku ktorému sa pridala aj Spišská Nová Ves. Vo svojej podstate bolo predovšetkým ozbrojeným odporom proti príchodu nemeckých vojsk na Slovensko. Slovenská republika zanikla roku 1945 príchodom sovietskych vojsk. Spišskú Novú Ves, po niekoľko dňovej delostreleckej prestrelke, Sovietska armáda 27. januára 1945 obsadila a vyhnala nemecké jednotky.
Roku 1945 sa obnovil česko-slovenský štát. O jeho politickej závislosti od Sovietskeho zväzu rozhodovali rokovanie v čase vojny, keď ešte neexistoval. V rokoch 1945-1948 sa všetka činnosť vedenie mesta sústreďovala na obnovu vojnou zničeného a narušeného hospodárstva. Po februári 1948 nastala postupná sovietizácia Slovenska, od základu sa zmenil život mesta. I keď sa na jar 1968 začal demokratizačný proces, ktorého plodom bol federatívny česko-slovenský štát, proces udusili intervenčné armády piatich krajín Varšavskej zmluvy z 20. na 21. augusta 1968. Nastali roky zmarených nádejí a normalizácia, ktorá skončila v novembri 1989.