Cestice

Obec
Mapa
Hodnotenie
V meste
5/10
0 hodnotení

Poloha a opis

Obec leží na náplavových kužeľoch tokov Idy a Čečanky v záp. časti Košickej kotliny. Odlesnený chotár, nivné pôdy. Nálezy slovanského osídlenia. Prvá pís. zmienka z r. 1317 (Zosta), kostol s farou. Podľa portálneho súpisu z r. 1427 mali 58 usadlostí s dominantným maďarským obyv. V 1. pol. 15. stor. v správe hradu Veľká Ida patriaceho rodine z Perína. V 18. stor. prícerb1hod slovenského gr. kat. obyv, poľnohosp. a tkáčstvo. Po vzniku ČSR čiastočná parcelácia Schellovho veľkostatku. Pri požiari r. 1921 zhorelo 66 domov. V r. 1938 – 1945 súčasť Maďarska, pri prechode frontu ťažké hosp. škody. Rím. kat. kostol sv. Jána Nepomuckého z 13. stor. s barok. prestavbou z 18. stor., gr. kat. kostol Ochrany Presvätej Bohorodičky z r. 1877, ref. neskoroklas. kostol z pol. 19. stor. Gr. kat. far. úrad, ref. cirk. zb., fil. rím. kat. far. úrad Čečejovce. Obecná knižnica, MŠ, ZŠ, Dom smútku. ZO Csemadok. Autobusová zastávka., žel. stanica. Člen Združenia obcí údolia Kaňapty.

História

Obec sa prvýkrát spomína r. 1317 ako Zozta v súvislosti s odovzdávaním desiatku Egerskej kapitule. Ale Cestice sú určite staršieho založenia, nepriamo to dokladá miestna tradícia. Po tatárskom vpáde (1241-1242) bola opustená obec dosídlená obyvateľmi z mých krajin (Poľsko, Nemecko a iné), svedčia o tom niektoré priezviská (Szaniszló, modifikácie mena polského mesta Stanislav). R. 1319 je dedina zapísaná ako Zezta a r. 1402 ako Shesta. Obec bola majetkom rodu Perényiovcov. R. 1427 bolo v dedine 88 port, 30 z nich patrilo Frankovi Semseymu, manželovi Fruzsiny Perényi a ostatné porty Imremu Perényimu. To už patrila k majetkom hradného panstva Veľká Ida. Teda v tom čase Cestice boli skutočne veľkým osídlením. V rokoch 1440- 1447 Ján Jiskra z Brandýsa zaujal a mal v držbe opevnený kláštor v Jasove, odkiaľ podnikal nájazdy do okolia a určite neobišiel ani našu dedinu. R. 1442 bola obec majetkom hradného panstva Velká Ida, keď János Perényi zálohované porty a medzi nimi aj Cestice na základe nového prenájmu Jánovi Jiskrovi z Brandýsa prešla do rúk Pála Modrára, starostovi z Kremnice. R. 1449 Jasovský konvent uviedol Modrárovcov do tunajšieho majetku, na čo kráľ Mátyás Corvin vydal potvrdzujúcu listinu. János V. Perényi si vzal za manželku Katalin Modrár a tak sa obe rodiny spoločne delili aj na tomto otcovskom dedičstve. Po bitke pri Moháči r. 1526 do oslabeného Uhorska vtrhli Turci a začala sa ich vyše 150 ročná okupácia nad väčšou časťou krajiny. V tomto čase plnom nepokoja začali do Uhorska prenikať nové náboženské smery, hlavne z nemeckých krajin. Zemepán Péter V. Perényi r. 1526 prešiel ako jeden z prvých v Uhorsku na vyznanie protestantskej cirkvi a tak niet divu, že na toto náboženstvo prešli aj jeho poddaní. R. 1556 cisárske vojská zbúrali hrad Veľká Ida, ktorý už nebol obnovený a sídlom panstva sa stalo mestečko Szikszó. Aj do tohto okolia viackrát vtrhli Turci, ktorí nemilosrdne rabovali a vypalovali dediny. Domov si vždy odvážali bohatú korisť, nevnímajúc ani otrokov. Preto od polovice 16. stor. začal počet obyvateľov značne klesať. R. 1565 obec Zesthu iba s 5 portami vlastnil János Perényi a György Draskovics. R. 1567 sa protestantská cirkev v Uhorsku rozdelila na dve samostatné cirkvi: luteránsku, čiže evanjelickú a. v. a kalvínsku cirkev. Obyvatelia našej obce sa stali vyznavačmi kalvínskeho náboženského vyznania. R. 1687 tu nachádzame medzi zemepánmi aj zemana Andrása Székelya, ktorého rod pochádzal z Veľkej Idy a aj predikát mal Nagyidai. Ale rod zanedlho vymrel. R. 1688 sa panstvo Veľká Ida stala majetkom rodiny Csákyovcov, ktorá sa stala sídlom tejto vetvy rodu. Csákyovci si vo Veľkej ide postavili ešte v tomto roku kaštieľ. Ale obec už nikdy nenadobudla veľkosť a význam pôvodnej obce. R. 1696 tu žilo 17 poddaných, vývoju obce iste neprospelo ani posledné protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákócziho v rokoch 1703- 1711. Rákóczi vlastnil v župe rozsiahle majetky, preto sem viackrát vtiahli cisárke či kurucké vojská a spôsobovali nepokoj medzi obyvateľmi. Navyše keď r. 1711 po potlačení povstania vypukla v krajine morová epidémia, ktorá si aj z radov tunajšieho obyvatelstva vybrala svoju daň. R. 1715 tu bolo 11 domácností a do r. 1720 ich počet klesol na 7. Nečudo, že zemepán dosídlil obec obyvateľmi z okolia a zo Šariša. Tak v Cesticiach žili v pokoji vedla seba obyvatelia troch náboženských vyznaní: kalvínskeho, rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho. Je len samozrejmé, že kostol v časoch náboženskej intolerancie tu mali len katolíci, ostatní veriaci si na svoj bohostánok a slobodné vyznávanie viery museli počkať. Najstaršia pečať obce pochádza z tohto storočia. R. 1772 tu bývalo 41 sedliakov a 16 želiarov. R. 1781 cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent zabezpečujúci slobodu náboženského vyznania. András K. Vályi r. 1797 opísal obec takto: „Szeszta. Maďarská dedina v Abovskej župe, zemepánom je panstvo gr. Csákyovcov, obyvatelia staroveriaci a kalvíni, leží pri vodách Kanyapty, nedaleko od Čečejoviec, ktorej je fíliou, chotár je strednej bonity“. V 19. stor. sa obec predsa len rozrastala a r. 1828 tu žilo 647 obyvateľov v 85 domoch. R. 1848 gróf Csáky vyvlastnil veľký les patriaci do chotára obce, ktorý dovtedy bol jej majetkom. Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 očarili aj tunajšieho obyvateľa a do honvédskeho vojska narukovalo 7 Cestičanov, ktorí boli zaradení do 20. Košického honvédskeho prapora spolu s domobrancami z Abovskej, Turnianskej a Šarišskej župy. Ale Cestice dejiskom významnejších udalostí sa nestali. Elek Fényes r. 1851 opisuje obec takto: „Szeszta, Czestice, maďarskoruská dedina, v Abovskej župe, západne od V. Idy na 1 hodinu: 140 r.kat, 251 g. kat., 420 ref., 38 židovských obyv. kat., grec. a kalv. kostol. Má úrodnú pôdu; sena, trstiny je v močiari Kanyapta dosť. Zemepánom je gr. Csáky, b. Perényi, Lánczy. P. P. Košice“. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a tkáčstvom. V blízkom okolí sa priemysel rozvíjal v Košiciach, ktoré boli významným odoberateľom produktov a dorobeného tovaru tunajších obyvateľov. Po komasácii predsa len sa veľkostatky rozdrobili , pôda bola rozdelená na 42 parciel, z nich 40 získali hospodáriaci roľníci. Dalších 32 malých parciel dostali želiari a pôda bola rozdelená na 24, 20 a 18 osmín podľa toho, u ktorého zemepána slúžili. R. 1866 značná časť obce zachvátil požiar a vyhorela. V tom období tu bola zemepánom rodina grófov Csákyovcov, barónov Perényiovcov a Lánczyovcov. R. 1890 bola do užívania odovzdaná železničná trať Kassa (Košice) - Torna (Turňa nad Bodvou), ktorá naviazala na trať Budapest - Miskolc - Kassa vybudovaná r. 1860. Ale sprvu v obci vlaky nezastavovali. R. 1891 bol richtárom obce Pál Tamás a r. 1892 tu bolo spísaných 300 kusov rožného statku. R. 1893 najväčšie majetkové diely tu vlastnila dedička gráfov Desseffyovcov, barónka Schell (399 katastrálnych jutár), Ferenc Dorner (207 k. j.) a manželka Józsefa Rácza (135 k. j.), r. 1897 József Fridmann (280 k. j.). R. 1901 tu boli 4 menší zemepáni Móricz Fridmann, Ferenc Dorner, Vécsey a Moysu, ktorí okrem posledne menovaného svoje tunajšie pozemky predali. Moysu si neskôr v bývalom dome Nyíriovcov otvoril krčmu. R. 1907 v obci bolo založené spotrebné družstvo, predsedom bol András Tobákos, rechtor Ferenc Kosztecky bol účtovníkom a pokladníkom György Juszkó. Družstvo bolo umiestnené v starom dome obecného pastiera, vedúcim obchodu bol János Szedlák, krčmárom Hermann Schlesinger, od r. 1910 obchodníkom bol aj József Grünwald. R. 1911 bol tu zemepánom barón Gyula Schell (3180 k. j.). R. 1912 v Cesticiach zastavil prvý vlak, čím sa značne zlepšilo spojenie obce s okolím. Sľubný rozvoj obce zabrzdilo vypuknutie I. svetovej vojny (1914 - 1918), ktorá pospolitému ľudu priniesla len biedu a žiaľ. Kvôli nedostatku mužských pracovných síl (narukovalo asi 22 mladých mužov), na obrobenie pôdy sem boli pridelení vojenskí zajatci z Ruska, Srbska a Poľska. Vojnový ošiaľ si z radov tunajšieho obyvateľstva vyžiadal krutú daň, 16 vyhasnutých tunajších životov. Rok 1918 priniesol zásadnú zmenu v živote obce, ktorá sa v tom roku stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR. R. 1919 na územie Československa vtrhli vojaci boľševickej Červenej armády Bélu Kuna, ktorí po 4 mesiacoch boli odtiaľ vytlačení a stiahli sa naspäť na územie Maďarska. R. 1920 bolo meno obce poslovenštené na Cestice. R. 1921 v obci vypukol veľký požiar, vyhorelo 66 domov, keď v obci stálo 99 domov. Zhorela aj budova spotrebného družstva (vedúci obchodu bol András Kocsár), ale zanedlho bola postavená nová (jej meno bolo NUPOD). Krátko nato nový obchod si tu otvoril József Grünwald, obchod tu mal aj už spomenutý Schlesinger, krčmárom bol András Szikora. Starostom obce bol György Juszkó, neskôr István Tobákos. Život tunajšieho obyvateľa sa ale nezmenil, robotoval na veľkostatku baróna Pétera Schella. Žili tu aj viacerí samostatne hospodáriaci roľníci. R. 1925 v rámci menšej pozemkovej reformy bol čiastočne rozparcelovaný tunajší veľkostatok a rozdelený po 5 k. j. medzi 17 miestnych obyvateľov. V rokoch 1927-1928 sa aj niektorí tunajší občania vysťahovali za lepšími pracovnými pomermi do USA‚ Kanady a Argentíny. Z veľkostatku baróna Schella bolo skonfiškovaných ďaľších 500 k. j. a pri debených českému legionárovi Jiřímu Karelovi (Rezső-tanya, dnes Dobogov - Rudolfove lazy). R. 1929 bolo cez chotár obce natiahnuté elektrické vedenie. R. 1930 bola postavená nová budova spotrebného družstva. R. 1937 začala vláda aj v chotári Cestíc stavať betónové bunkre v rámci pohraničnej obrannej línie, preto tu boli ubytovaní československí vojaci. Stavebných prác opevnenia sa zúčastnili aj niektorí miestni obyvatelia. 2. novembra 1938 na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže sa obec opäť stala súčasťou Maďarska. Okolité územie obsadzoval VII. vojenský zbor maďarskej armády. Karelov majetok na Dobogove bol skonfiškovaný a prešiel do rúk lekárnika Gyulu Bátkyho. 9 bunkrov bolo samozrejme zbúraných a zrovnaných so zemou. Pôda majetku v Dobogove bola rozparcelovaná a rozdelená medzi miestnymi gazdami. Po vypuknutí II. svetovej vojny nastal hospodársky úpadok a znova trpel pospolitý ľud. V II. svetovej vojne stratilo život 25 miestnych obyvateľov. Počas tohto obdobia bol starostom obce András Terney, ktorý tu bol aj najväčším gazdom (54 k. j.). V novembri 1944 bolo tunajšie obyvateľstvo čiastočne evakuované, 17. decembra obsadili obec nemeckí a maďarskí vojaci. 40 mladých mužov bolo odvlečených na nútené práce. Front tu bol 5 týždňov, 18. januára 1945 sa tu vojna skončila. Niektoré budovy a domy boli poškodené. Tu padlí vojaci sú pochovaní v zadnej časti cintorína. V nemeckých väzeniach zomreli dvaja občania. Do Gulagov balo odvlečených 15 miestnych obyvateľov, dvaja sa nevrátili. Po r. 1945 bolo znovu otvorené spotrebné družstvo, starostom sa znova stal István Tobákos. Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv, boli im zatvorené školy. R. 1946 do Čiech na nútené práce bolo odvlečených 22 rodín (Morava) a r. 1947 boli do Maďarska deportované 2 rodiny (András Terney a Lajos Bátky). V tom roku bolo tu založené futbalové mužstvo, boli postavené tri mosty. R. 1948 bol na samote Dobogov založený ŠM. Situácia sa začala upokojovať, ale Cestice sa začali meniť na socialistickú dedinu. V rokoch 1950-1952 bola do obce zavedená elektrika, v rokoch 1950-1951 boli úradníkmi vyprázdnené komory s potravinami mnohých tunajších obyvateľov, veľkí gazdovia boli poslaní do väzenia. R. 1952 bolo na bývalých cirkevných majetkoch založné tunajšie JRD, zakladali sa povolené spoločenské a kultúrne organizácie (ČSM, ŠSP, Zväzarm, Csemadok, športový klub a iné) a boli vybudované dve vzorové studne. Čiastočne boli spevnené cesty, čím sa zlepšilo spojenie obce s okolím. R. 1956 bol do obce zavedený telefón, nacvičovali sa divadelné hry. V rokoch 1958-1959 bol obnovený obchod a pohostinstvo Jednoty. V rámci IVB sa začali stavať nové rodinné domy, staré boli modernizované. R. 1961 bol vybudovaný obecný rozhlas, posledným obecným bubeníkom (kisbíró) bol András Tóth. R. 1965 bola zosilnená elektrická sieť (aj r. 1971) a v rokoch 1965-1968 bol postavený nový kultúrny dom, kde získalo priestory aj MNV (dnes OcÚ). R. 1970 sa začalo so stavbou novej požiarnej zbrojnice, r. 1973 JRD Buzica, Cestice, Komárovce, Nižný Lánec a Rešica sa zlúčili v spoločné JRD, so sídlom v Buzici. Pozoruhodné úspechy dosahuje ženský spevácky zbor založený r. 1973 pri MO Csemadoku. R. 1975 bolo otvorené nové poštové stredisko, r. 1977 postavená nová železničná stanica, od r. 1978 sa budovali chodníky a bola postavená strelnica Zväzarmu. Neskôr sa tento pozitívny trend vývoja obce zastavil a Cestice boli hlavne skrášľované. R. 1982 bola obnovená elektrická sieť. R. 1988 bol zavretý starý obchod. Jednota spotrebné družstvo zriadilo dočasný predaj v dome Nyíriovcov. November 1989 znamenal pád komunistickej strany a začiatok demokratizačného procesu v spoločnosti. Je sloboda náboženského vyznania, je možnosť voľne podnikať a zrušila sa cenzúra. R. 1990 (22-23. novembra ) sa uskutočnili prvé demokratické komunálne voľby. Za starostu obce bol zvolený Jozef Fedor. V roku 1991 bol postavený nový súkromný obchod, živnostníka Júliusa Pastirčáka z Paňoviec na ploche 160 m2. Kríza v spoločnosti sa prehlbuje, hlavne po rozdelení sa Československa 1. 1. 1993. Nie je dostatok financií a pracovných miest. V bývalom MNV dostal priestory klub ako aj obecná knižnica a poštové stredisko. Úspechy dosahuje tunajší ženský spevácky súbor, pod vedením Irmy Sanislovej. Súbor získal mnohé domáce a zahraničné ocenenia. V r.1993 bola opravená železničná stanica. 1994-1995 bola obec plynofikovaná. 16. 10. 1996 bol prijatý erb a symboly obce, r. 1997 sa poriadali oslavy 680. výročia prvej písomnej zmienky o obci. R. 1998 bolo otvorené nové súkromné pohostinstvo Zuzany Šándorovej. Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľstva obce. R. 1869 žilo v obci 647 oby vateľov, do r. 1880 sa ich stav znížil na 602. Do r. 1900 sa stav počtu obyvateľov zvýšil na 639, do r. 1921 nepatrne znížil na 635, do r. 1940 zvýšil na 676. Do r. 1948 sa počet tunajšieho obyvatelstva znížil na 634, čo možno pripísať rušným vojnovým a povojnovým udalostiam. Do r. 1961 tu žilo 744 obyvateľov, r. 1970 už 790, do r. 1980 sa ich počet znížil na 784, do r. 1991 dokonca na 763, ale v súčasnosti tu žije 796 obyvateľov. Predsedovia MNV - starostovia od r.1945: Tobákos Štefan 1945-1949, Jusko Ondrej 1950-1953, Stropko Michal 1954-1956, Hodermarsky Ernest 1957-1958, Sanisló Ján 1958-1964, Abosi Ondrej 1964-1969, Szilvási Štefan 1969-1970, Frigmansky Ján 1971-1975, Abosi Ondrej 1976- 1986, Árvai Ladislav 1986-1990, Fedor Jozef 1990-1997, Stropko Jozef 1997-1998 - poverený zastupovaním starostu, Bűdi Ladislav 1998-2006, Róbert Grešo - v súčasnosti.
Celkové hodnotenie
5
Služby
5 Umiestnenie
5
Čistota
5 Personál
5
Cena/kvalita
5 Komfort
5
Vaše hodnotenia
Obec Cestice
Starosta Róbert Grešo
Cestice 89
Tel.: +421 55 464 82 07
Fax: +421 55 464 82 07
Primátor
Základné informácie Obyvateľov 775
Založené roku 1317
Rozloha 1302 km2
Zobraziť trasu
Východzie miesto Názov ulice a číslo objektu Mesto/Obec alebo PSČ Vyhľadať trasu
Cieľové miesto Názov ulice a číslo objektu Mesto/Obec alebo PSČ Vyhľadať trasu
Vaše hodnotenie Pridávanie hodnotení je dočasne pozastavené...