Modra

Modra bola vždy osobitá. Celkom určite pre krásnu polohu, dobré víno a zvláštnu atmosféru stála vždy v centre pozornosti ľudí. Najprv patrila do Bratislavského hradného panstva. Potom, podľa listiny kráľa Gejzu II. z roku 1158, ju dostal darom nitriansky biskup spolu s ďalšími dedinami v užšom i širokom území okolo Nitry, ale aj s majetkami v susedných oblastiach. Časť historikov sa domnieva, že ide o falzum, ale zároveň priznáva, že Modra vtedy, aj neskôr, patrila do panstva nitrianskeho biskupa. Podľa jedného vysvetlenia latinského textu listiny, boli obyvatelia Modry – falcatores, teda sokoliari, výrobcovia kôs či kosci lúk. Podľa iných autorov to boli vinohradníci, ktorí vinohradníckymi nožnicami strihali vinohrady. Boli to teda vinohradníci, staronemecky Mader (Mahder), odkiaľ je i blízko k pojmu Modran, Modrania. Po roku 1241 pripadla Modra opäť bratislavskému županovi. V roku 1300 – 1321 azda navštívil, vtedy svoju Modru, aj Matúš Čák Trenčiansky. Prvé písomné správy o modraskom vinohradníctve sú z roku 1326. Modra bola najprv mestečkom kráľovnej Alžbety, manželky Ľudovíta I. a v roku 1361 dostala výsady kráľovninho mesta (civitas Reginalis). Potom ju vlastnil Stibor zo Stiboríc a jeho bratia a po nich Michal Orság de Guth a Guthovei. Na základe privilégia kráľa Maximiliána II. z roku 1569 sa Modra stala slobodným mestečkom patriacim jedine kráľovi. V roku 1607 získala titul slobodného kráľovského mesta.

V rokoch 1610 – 1647 si mešťania postavili mestské múry a bašty. V roku 1609 založili v modranskom chotári dedinu Kráľova. Štatút slobodného kráľovského mesta si Modra udržala až do r. 1876 a potom sa stala mestom so zriadeným magistrátom. Od roku 1923 bola veľkou obcou s možnosťou nazývať sa mestom. Mestom zostala i v župnom zriadení za Slovenskej republiky, hoci nemala požadovaných 10 tis. Obyvateľov, no bola sídlom okresného úradu. Po druhej svetovej vojne zostala mestom a sídlom okresného národného výboru do februára 1949, kedy sa sídlom okresného národného výboru stal Pezinok. Dnes je Modra opäť mestom a má približne 9 tisíc obyvateľov. Charakterizuje ju najmä vinohradníctvo, hrnčiarska a džbánkarská výroba, školstvo základné aj stredné a národné slovenské hnutie v 19. a 20. storočí reprezentované najmä Ľudovítom Štúrom a Štúrovcami.

Nemožno nespomenúť ani náboženské dejiny. Už v roku 1330 bola v Modre katolícka farnosť a kostol. V r. 1332 platil poplatky vyberačom pápežských desiatkov farár Jakub. Modra, od 13. storočia prijalo evanjelickú reformáciu v štvrtej štvrtine 16. storočia. Stala sa evanjelickou. Od r. 1628 je tu opäť katolícky farár. . nastáva obdobie rekatolizačných akcií. Obe konfesie sa prezentujú účinnou farskou službou, školstvom, gymnáziami. V rokoch 1741 – 1934 bola Modra sídlom evanjelických superintendentov – biskupov. Pôsobil tu Samuel Zoch, Dušan Fajnor, Samuel Štefan Osuský a mnohí iní. Kňazi – farári mali k dispozícii v Modre školy s možnosťou vyučovať filozofiu a teológiu. Takúto školu evanjelikom povolila kráľovná Mária Terézia mandátom z 2. októbra 1769. Stalo sa, že tzv. latinskú školu zmenili evanjelici na gymnázium ( 1594). Učili na ňom aj Karol Štúr a Ján Kalinčiak. Aj katolícka menšina vsadila na padagogickú prax. V roku 1674 zriadili benediktíni nemeckú farnosť a nižšie gymnázium v budove dovtedajšieho evanjelického gymnázia vo dvore starej mestskej radnice. Benediktíni tu pôsobili do r. 1786, kedy Jozef II. zrušil ich rád. V Modre zriadil štát tzv. národnú školu. Kláštor pre sestričky (budova rehoľného domu Uršulínok) dal postaviť ostrihomský arcibiskup, primas Klaudius (Kolos) Vaszary vlastným nákladom v roku 1901. Sestry tu mali školu materskú, základnú i meštiansku. Ich prácu prerušil komunistický režim, keď im v posledných dňoch augusta 1950 násilne zrušil dom a premenil ho na tzv. centralizačný kláštor., ktorý bol do jesene 1952 zmenený na charitný domov. Ďalšou špeciálnou školou bolo hrnčiarske učilište a keramická dielňa. Štatúty keramického a džbánkarského cechu spadajú do 30-tych rokov 17. storočia. Modranská majolika bola a aj je najkrajšou na Slovensku.

Modra je známa aj ako mesto Štúrovcov, ktoré sa zapojilo do boja za národné obrodenie. V Modre bol evanjelickým kňazom a riaditeľom gymnázia Karol Štúr a po jeho predčasnej smrti prišiel do Modry jeho brat Ľudovít. Staral sa o jeho osirelé deti, ale venoval sa i významnej literárnej práci. Tu neskôr aj zomiera na následky zranenia – 12. januára 1856. Pochovaný je na modranskom cintoríne, vedľa brata Karola. V rokoch 1948 – 1964 bol Štúrov hrob dôstojnejšie upravený a ozdobený sochou Slovenskej jari – dielom národného umelca Jozefa Kostku. Aj rok 1924 sa nesie v „Štúrovskom duchu“. Bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa venovaná Ľ. Štúrovi, umiestnená na dome, v ktorom žil tento národný buditeľ. Je to tzv. Schnellovský dom na námestí. Veľký pomník na námestí postavili Modrania Štúrovcom v roku 1938. V roku 1956 je otvorená Pamätná izba Ľ. Štúra v dome na námestí, kde aj zomrel. V tom istom roku odhalili pamätnú tabuľu Karolovi a Ľudovítovi Štúrovi na Dolnom predmestí, na evanjelickej fare. Na mestskú horáreň zasa bola umiestnená tabuľa s textom, že mestský horár Ján Veštík odtiaľ tajne previezol prenasledovaného Ľudovíta na Záhorie na faru v Jabloňovom. Aj na mieste osudného zranenia Ľ. Štúra pri poľovačke postavili pomník v októbri 1956. Pomník v tvare lavičky postavili Ľ. Štúrovi v Holombeckej doline na úpätí Malých Karpát. Expozíciu Ľ. Štúra sprístupnili v r. 1965. Po rekonštrukcii mestskej radnice, urobili v nej aj novú literárnu expozíciu o živote a diele Ľ. Štúra. Posledným Štúrovským pamätníkom je tabuľa na bývalom evanjelickom gymnáziu na Dolnej ulici v Modre.

Modra je bohatá aj na stavebné a umelecké pamiatky. Ako slobodné kráľovské mesto mala mať mestské opevnenie, Modrania mesto opevnili. Boli to pevné hradby, ale koncom 19. storočia ich začali rozoberať. V roku 1874 zbúrali Pezinskú bránu, v roku 1882 Dolnú bránu. Zostala iba Horná brána, v ktorej sa poriadajú príležitostné výstavy a takýto charakter má aj rotundová bašta, ktorá dnes nesie názov Galéria Ignáca Bizmayera. Centrálnom budovou mesta bola mestská radnica. Dnes je v nej múzeum Ľ. Štúra. Najcennejšími pamiatkami mesta sú kostoly. Modra spolu s Kráľovou má 6 kostolov a 4 kaplnky. Najstarším kostolom je gotický kostol Sv. Jána Krstiteľa na cintoríne z druhej polovice 14. storočia. Druhým najstarším je gotický kostol sv. Barbory, postavený na námestí. Zbúrali ho v roku 1873 a na jeho miesto postavili terajší farský kostol sv. Štefana kráľa v neoslohu v rokoch 1873 – 1876. Evanjelici mohli mať tzv. artikulárny kostol iba za hradbami mesta, aj to od roku 1863. Nemecký kostol postavili v rokoch 1863 – 1866. Slovenský kostol postavili v rokoch 1825 – 1835. Evanjelici na Kráľovej si postavili kostol v rokoch 1868 – 1875. Katolícku kaplnku Panny Márie Snežnej pri dolnej mestskej bráne aj zároveň pri fare postavili v roku 1760. Kaplnku Najsvätejšej trojice za mestom, pri mestskom rybníku postavili v roku 1758. Kaplnku sv. Márie Magdalény na Pieskoch v osada drevorubačov, postavili v roku 1862. Aj v Modre – Kráľovej postavili kaplnku či kostolík zasvätený sv. Michalovi archanjelovi v r. 1863. V parčíku pred gymnáziom sa nachádza fontána Sv. Floriána z roku 1752, ktorá bola pôvodne umiestnená pred kostolom sv. Štefana. Mnohokrát sa uvádza, že medzi pamiatky patrí aj kaštieľ za Hornou bránou, postavený na mieste staršieho objektu, pravdepodobne hradu, ktorý bol v roku 1925 prestavaný na záhradnícku a vinohradnícku školu. Možno skôr povedať, že budova starej vinohradníckej školy bola pravdepodobne mlynom.

V histórii Modry nemožno pozabudnúť ani na dve najstaršie a najkrajšie rekreačné oblasti. Prvou je Modra – Harmónia a druhou stredisko Piesky a Zochova chata, pomenovaná takto po dostavaní 30. apríla 1933 na počesť evanjelického biskupa a národovca Samuela Zocha. Do harmónie chodili v minulosti Modrania, ale aj turisti kvôli zotaveniu už okolo roku 1850. Budovanie rekreačného strediska sa urýchlilo po roku 1881. Prvou stavbou bola vilka Harmónia, ktorú postavilo desaťčlenné konzorcium v rokoch 1888 – 1889. Prvou stavbou na Pieskoch v roku 1889 bol tzv. Pánsky dom, ktorý postavilo mesto Modra pre letné ubytovanie turistov. Na oddych a liečebné pobyty slúžilo 75 km upravených chodníkov, letné kúpalisko a trávnatý tenisový kurt. V rozvoji Harmónie a Pieskov zohral významnú úlohu Spolok modranských turistov, založený v roku 1892. Už v tejto dobe bola v rekreačnej oblasti vybudovaná sieť kvalitných reštaurácií, kaviarní a pivníc. Paradoxné však je, že komunistický režim zbrzdil vybudovanie Harmónie a Pieskov ako športového a turistického centra. V posledných rokoch (2001) nadšenci turistiky vybudovali na vrchu Veľká Homola turistickú rozhľadňu. Skutočnou radosťou pre každého je výstup na ňu. Starodávna povesť rozpráva, že na tomto vrchu sa vraj zastavil Odyseus (Ulysses), hrdina Trójskej vojny, ktorý sa vracal domov ku svojej žene – vernej a krásnej Penelope. K výstupu z Modry na Kogel sa vybral aj modranský mešťanosta Ján Juraj Schreiber. Rozhliadol sa po Malokarpatskej pentapolitáne a skonštatoval, že boh dal Modre spomedzi týchto okolitých miest najviac darov. Schreiber, okrem iného, po latinsky povedal:

„Pohliadni na Modru, modravú nielenže po starom mene, oveľa správnejšie vedz, že ona blankytnou je. Zephyrus, Ceres, Flóra i Bacchus zvádzali zápoľ, v snahe dať Modre čím viac: obilie, víno i kvet. Plno tu spevohry vtáčkov, zurčanie potokov, bystrín, určite pochopíš sám, že za tou krásou je Boh“.

Podľa Malé Karpaty turistický sprievodca Vydavateľ: Malé Karpaty združeneie pre CR (2001) Autori: PhDr. Ján Milan Dubovský, Prof.Ing. Fedor Malík, DrSc, Malokarpatské múzeum Pezinok Zostavila: Bronislava Skalová