Zvolen

Do 20. storočia vstúpilo mesto dosť razantne na poli hospodárskom. V roku 1901 sa tu vybudovali železničné dielne. Od roku 1902 pôsobil vo Zvolene tretí finančný ústav Zvolenská ľudová banka. V rokoch 1900 - 1909 pôsobila v meste tlačiareň I. Schlesingera a tlačiareň E. Bertana, ktorá už v tom čase vydávala slovenské knihy a časopisy. Od roku 1904 vychádzalo postupne 10 ročníkov Zvolenských novín - prvého slovenského periodika vo Zvolene. Na sklonku existencie Rakúsko-uhorskej monarchie začal v roku 1909 vo Zvolene vychádzať aj mesačník Slovenský peňažník pod redakciou účtovníka Zvolenskej ľudovej banky Viliama Paulínyho a mal sa stať orgánom slovenských podnikateľských kruhov v oblasti bankovníctva. Začiatkom 20. storočia sa aj vo Zvolene dostávala hlasnejšie a častejšie k slovu národne uvedomelá slovenská inteligencia. V roku 1906 išli do parlamentných volieb s programom Slovenskej národnej strany a slovenských ľudákov Dr. Ľudovít Medvecký na Sliači a Milan Michal Harminc vo Zvolene. Národne orientovaný zvolenský advokát Dr. Ľ. Medvecký ešte zasiahol do volieb v roku 1908 ako kandidát Slovenskej ľudovej strany v okrese Giraltovce. Počas svojej predvolebnej kampani sa niekoľkokrát dostal do problémov s maďarskou župnou vrchnosťou. Rozrastajúce sa zvolenské robotníctvo sa začalo v tomto období združovať a organizovať. V roku 1903 si typografi z Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Brezna a Zvolena založili prvú odborovú organizáciu. V roku 1908 sa na podnet sociálnodemokratickej strany vytvoril Samovzdelávací spolok remeselníckej mládeže organizujúci rôzne besedy a prednášky. Na pôde Unionky vznikla v roku 1917 robotnícka kresťansko-socialistická odborová organizácia. Na jar roku 1918 po prvýkrát aj zvolenské robotníctvo vyšlo do ulíc oslavovať 1. máj ako sviatok práce. Oslavy s konkrétnymi požiadavkami osemhodinového pracovného času, všeobecného volebného práva, vedené predstaviteľom sociálnej demokracie Ľudovítom Messerschmidtom, sa premenili na výrazný apel proti vojne. To sa už chýlilo ku koncu vojny, v ktorej bojovalo 1860 Zvolenčanov a 88 sa z nej domov nevrátilo. Zároveň sa končila aj existencia Rakúsko-uhorskej monarchie. Ešte pred jej rozpadom sa Slováci Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918 prihlásili k spoločnému štátnemu útvaru s Čechmi. Zvolenčanov v Martine zastupoval Dr. Ľ. Medvecký a Viliam Paulíny, obaja neskôr zvolení do Národného zhromaždenia. Zatiaľ bola vo Zvolene 31. októbra vytvorená Slovenská národná rada v čele s predsedom Emilom Rothom. Tento orgán postupne preberal správu mesta do vlastných rúk. V období trvania prvej Československej republiky Zvolen pokračoval vo svojom raste a pri zmenách, ktoré prevrat priniesol, upevňoval svoju pozíciu najmä v oblasti administratívno-správnej, hospodárskej, vojenskej a kultúrno-spoločenskej. Dočasné narušenie priaznivého vývoja priniesol ešte vpád armády Maďarskej republiky rád na územie Slovenska a v júni 1919 na šesť dní aj do Zvolena. Mesto od týchto vojsk oslobodili československé vojská plk. Šnejdárka. Vládnym nariadením č. 310/1922 a dňom 1. januára 1923 vstúpila na Slovensku do platnosti nová zákonná úprava rušiaca existenciu starých uhorských žúp. V praxi to znamenalo zrušenie dvoch slúžnovských okresov Zvolenského a Zvolenskoslatinského a vytvorenie jedného Zvolenského okresu včleneného do XVIII. župy (Pohronskej) so sídlom vo Zvolene. Prvým županom tejto župy bol JUDr. Juraj Slávik, ktorého v roku 1925 vystriedal vo funkcii Dr. Igor Dula. Zvolen sa ocitol vo výhodnom postavení administratívneho centra župy. Do mesta prišli nové osobnosti a nové možnosti rozvoja. V roku 1921 mal Zvolen približne 9000 obyvateľov prevažne slovenskej národnosti. Od roku 1918 sem postupne prišlo niekoľko desiatok Čechov a niekoľko emigrantov z Ruska. Pre Zvolen sa začalo obdobie značného stavebného ruchu. Začalo sa s výstavbou tzv. župných domov, ktoré mali slúžiť pre potreby župných úradov a ich pracovníkov. Zároveň bol vypracovaný projekt architektom Dušanom Jurkovičom, ktorý navrhoval rekonštrukciu Zvolenského zámku - ako vhodného reprezentačného sídla župy. Žiaľ, projekt sa v krátkom trvaní župného zriadenia nestihol zrealizovať. Mesto sa ďalej rozrastalo - urbanizácia pokračovala za jeho hradbami a vznikali nové ulice. Postavili sa tzv. legiodomy, budova dievčenskej školy (Živena), budova okresného súdu, budova nemocnice, budova štátneho reformného reálneho gymnázia Dr. Miloša Štefanoviča, postavila sa železničná trať Zvolen - Krupina (1925). Mesto rozširovalo sieť obchodov a služieb, reprezentovanú najmä drobnými živnostíkmi. Existovalo tu niekoľko hotelov a reštaurácií (Grand, Pod zámkom, pri starej stanici) a vznikli nové peňažné ústavy - filiálka Banky čs. légií (Légiobanka), filiálka Tatrabanky, Národnej záložne. Priemysel bol reprezentovaný najmä najväčšou továrňou Union, ktorá však v nových podmienkach nebola schopná konkurovať českým podnikom a od roku 1922 bola postupne likvidovaná. Prepúšťanie zamestnancov prinieslo najmä samotnému mestu obrovský sociálny problém. V ďalšom období prestala fungovať aj Polgárfabrika a priemysel v meste zostal zastúpený len drobnými súkromnými podnikateľmi a ich firmami (Mliekáreň a výrobňa syrov Wittmanna, Bockova výrobňa kachľových pecí, Zvolenská tehelňa úč. spol.., Strojovňa Aladára Šteflíka, Továreň na nábytok S. Figuscha, Technická kancelária Bohuslava Mandysa...). V tomto období navštívili Zvolen významní predstavitelia verejného a politického života Československa ako prezident T. G. Masaryk, minister zahraničných vecí Dr. Eduard Beneš, členovia vlády Dr. M. Hodža a JUDr. J. Slávik, predstavitelia politických strán Andrej Hlinka, Martin Rázus, Jozef Tiso či Vladimír Clementis. Z tohto pohľadu je možné naznačiť aj zastúpenie politických strán na území mesta. Silnú pozíciu mala Hlinkova slovenská ľudová strana s jej popredným zvolenským predstaviteľom Antonom Šalátom, Československá sociálnodemokratická strana s predstaviteľom Danielom Ertlom, dlhoročným starostom mesta, a Komunistická strana Československa so svojou regionálnou osobnosťou Rudolfom Čelkom. Z politických vystúpení stojí za zmienku najmä celoslovenské zhromaždenie HSĽS a Slovenskej národnej strany v roku 1932, kde spoločne vystúpili A. Hlinka a M. Rázus. Dôležitosť strategickej polohy mesta sa podarilo využiť predstaviteľom mesta a presadiť priamo v jeho centre výstavbu kasární. Sídlil tu peší prápor 25. a 26. pluku, 10. divízny sklad a 1. eskadróna 11. jazdeckého pluku. Následne sa začala aj výstavba letiska na Sliači a vojenského tábora na Oremovom Laze. Po zániku župného zriadenia v roku 1928 zostal v meste silný a početný ľudský potenciál z radov technickej inteligencie. Jeho pričinením začala vo Zvolene pôsobiť Národohospodárska župa stredoslovenská (1930) s čestným predsedom Dr. Ľudovítom Medveckým. V tomto období sa na pôde mesta vytvorili podmienky na rozvoj miestneho kultúrneho a športového života. Fungoval tu miestny odbor Matice slovenskej, spolok slovenských žien Živena, divadelné ochotnícke združenie Detvan, aktivizovali sa požiarnici a športovci. Cirkevný život v meste reprezentovali najmä rímskokatolícka cirkev, evanjelická cirkev augsburského vyznania, židovská obec a upadajúca kalvínska (reformovaná) cirkev. V roku 1938 bola situácia v meste značne napätá a obyvateľstvo rozdelené na dva tábory. Na jednej strane to boli stúpenci demokratického vývoja a na druhej strane stúpenci totalitného a silne fašisujúceho smeru vývoja slovenskej spoločnosti. Jeho predstavitelia sa po vyhlásení autonómie Slovenska hneď zaktivizovali a 7. októbra 1938 zorganizovali na zvolenskom námestí manifestáciu. Založená bola i Hlinkova garda a činnosť začal aj miestny Slovenský národný výbor. Starostu mesta E. Hromadu vystriedal exponent HSĽS J. Riccotti menovaný vládnym komisárom a v r. 1940 nahradený Júliusom Fuskom. Od roku 1939 sa začala častejšie ohlášať protičeská, protižidovská a protikomunistická propaganda. Zanikli vo Zvolene vydávané pročeskoslovensky orientované Stredoslovenské noviny a vychádzať začal orgán HSĽS Štúrov hlas pod vedením prof. Feranca. Vznik slovenského štátu v marci 1939 predstavoval zmenu v každej oblasti života mesta. V správnej oblasti sa znova vytvorili župy a Zvolen bol začlenený do Pohronskej župy, ale vtedy už so sídlom v Banskej Bystrici. Okres riadil Okresný úrad s okresným náčelníkom Dr. Štefanom Vloššákom. Mesto malo v roku 1940 približne 13 000 obyvateľov. V tomto období bol vo zvolenských kasárňach umiestnený peší pluk, divízny sklad a oddiel delostrelectva. Po odchode českých dôstojníkov sa posádkovým veliteľom stal mjr. Ján Imro. Veľké množstvo profesionálnych vojakov i vojakov vojenskej základnej služby zostalo orientovaných na ČSR, čo sa odrazilo počas SNP. Situácia sa postupne zhoršovala, keď po mobilizácii odišla slovenská armáda bojovať na hranice s Poľskom (august 1939) a o dva roky proti ZSSR (jún 1941). 28. júla 1943 privítal minister národnej obrany Ferdinand Čatloš vo Zvolene vojakov, ktorí sa vracali z východného frontu. Mnohí zostali na bojiskách a mnohí prešli na druhú stranu frontu, nestotožňujúc sa s fašistickou ideou. Za hranicami štátu sa bojovalo, ale v jeho vnútri bolo obyvateľstvo relatívne spokojné s hospodárskou a sociálnou situáciou vytvorenou vďaka vojnovej konjunktúre. Aj vo Zvolene sa stavalo a modernizovalo. Stavali sa obytné domy pre pracovníkov lesov, rodinné domy na Borovej hore, budova kníhtlačiarne Andrej. Fungoval kultúrny život mesta. V roku 1942 bolo vo Zvolene založené mestské múzeum. Mnoho Zvolenčanov sa obohatilo pri arizácii a protižidovských akciách. V roku 1941 bol Zvolen určený za prechodné stredisko Židov Pohronskej župy. V marci 1942 začali deportácie Židov zo Zvolena, ktorých bolo približne 600. Vo Zvolene pôsobila aktívne a legálne len HSĽS. Ostatné pročeskoslovensky a prodemokraticky orientované strany a občianske združenia boli zatlačené do ilegality. Tu pracovali sociálni demokrati, komunisti a demokrati. Najlepšie bol však v meste organizovaný komunistický odboj v čele s Rudolfom Blažovským. Fungovalo aj sociálnodemokratické odbojové hnutie v čele s Danielom Ertlom, občianska odbojová skupina vedená továrnikom V. Wittmannom a odbojová skupina Miloša Juráša vydávajúca ilegálny časopis Hlas národa. Tieto sily sa zjednotili v roku 1943 a vytvorili ilegálny výbor (Ertl, Wittmann, Blažovský). Pplk. J. Golian, veliteľ vojenských príprav SNP určil za veliteľa zvolenskej posádky mjr. Š. Želinského. Posádka mala chrániť južný priestor predpokladaného povstaleckého územia. Z hľadiska ľudského potenciálu, strategického významu a politickej sily bol Zvolen v čase SNP popri Banskej Bystrici najdôležitejším mestom. Po vyhlásení SNP začal v meste pôsobiť okresný a miestny revolučný národný výbor organizujúci život mesta. V tlačiarni Andrej sa tlačili povstalecké noviny, organizovali sa zbierky pre potreby vojakov a partizánov. Zvolenskí železničiari zhotovili vo svojich dielňach tri pancierové vlaky. V meste fungovala vojenská nemocnica a ošetrovne pre ranených vojakov a partizánov. Neďaleko Zvolena na letisku Tri duby a Zolná operovala kombinovaná letka a 1. čs. stíhací letecký pluk. Vo Zvolene na zámku bol umiestnený aj štáb a niektoré jednotky brigády Za slobodu Slovanov. Zvolenčania D. Ertl, M. Kulich a Ing. Š. Višňovský sa dostali aj do centrálnych orgánov povstania. V októbri sa Nemcom podarilo poraziť povstalecké vojenské a partizánske sily v priestore Zvolena. 26. októbra bol Zvolen obsadený. Pred príchodom Nemcov evakuovali zo Zvolena mnohí obyvatelia a členovia revolučných národných výborov. Nastalo obdobie teroru, prenasledovania a represií. Prenasledovaní boli najmä ľudia exponovaní v povstaní a ilegálnom odboji. Na židovskom cintoríne vo Zvolene fašisti povraždili 127 ľudí a v lesíku na Kováčovej našlo svoj hrob 105 obetí. Bolo to najtragickejšie obdobie v histórii Zvolena. Rok 1945 bol rokom oslobodenia Zvolena, ale až dva mesiaca od oslobodenia Lučenca sa podarilo vojskám 2. ukrajinského frontu Červenej armády, v rámci ktorej bojovali aj rumunské jednotky, 14. marca oslobodiť aj Zvolen. Nad mestom boli vybudované ústredné cintoríny padlých vojakov Červenej armády (17 000) a rumunskej armády (viac ako 10 000). Na cintoríne boli pochovaní aj padlí vojaci nemeckej armády. Frontové a povstalecké udalosti obyvateľom Zvolena spôsobili nemálo utrpenia, straty svojich blízkych aj materiálne straty a škody.

Po skončení vojny nastalo krátke obdobie uvolnenia, počas ktorého sa vykonala rekonštrukcia hospodárstva a ktoré dávalo nádej na demokratický vývoj pluralitnej spoločnosti. Koniec týmto nádejam znamenal prevrat, komunistický puč vo februári 1948, ktorým sa začalo 40-ročné obdobie totalitného režimu komunistickej strany. Občania boli vystavení množstvu násilných zásahov režimu nielen do hospodárstva, ktoré bolo spolitizované a zideologizované, ale aj do osobných slobôd a práv. Štát priamo či nepriamo zasahoval do najsúkromnejších sfér občanov. Zrušilo sa právo zhromažďovania, prejavu, tajné volebné právo, znárodňoval sa súkromný majetok. Vytváral sa obraz vnútorného a vonkajšieho nepriateľa, aby nie vždy len v politickom boji proti nemu väznili a prenasledovali mnohých ľudí. Aj napriek takýmto faktom si Zvolen udržal trend rozvíjajúceho sa administratívneho, hospodárskeho, kultúrneho, zdravotného a školského centra Pohronia a Podpoľania. Historiografia musí prijať ako fakt výstavbu nových sídlisk Zlatý potok, Sekier, Bukovinka a Tepličky. V týchto rokoch dochádza k výraznému rozvoju a výstavbe závodov ako napríklad Bučina, LIAZ, mäsozávod a výskumné ústavy, k rozšíreniu a modernizácií Železničných opravovní a strojární, železničnej stanice, autobusovej stanice, mimomestských aj mestských cestných spojení a komunikácií, plynofikácií, rozvoju telekomunikácií, výstavbe či rekonštrukcii zdravotníckych, školských a kultúrnych objektov (nemocnica, poliklinika, zámok, divadlo, kino Mier), športových a rekreačných zariadení. V tomto období sa verejní činitelia a organizácie zúčastňovali na príprave projektu na vybudovanie stredoslovenského metropolitného súmestia Banská Bystrica - Zvolen. V rokoch 1968-1990 po vojenskej okupácii štátu Zvolen patril k mestám s najväčšou koncentráciou okupačných vojsk a bolo tu aj sídlo velenia sovietskej divízie. V meste sa konali podujatia regionálneho aj celoštátneho významu. Zvolen si ďalej upevňoval pozície v oblasti dopravy, lesníctva, drevárstva, strojárstva, poľnohospodárstva, vzdelávania, kultúry (Akademický Zvolen, Zámocké hry zvolenské). Z výskumných ústavov má dominantné postavenie Lesnícky výskumný ústav a Výskumný ústav strojov a mechanizmov. Zásadným medzníkom v politickom vývoji bývalej Československej republiky, a tým aj Slovenska a Zvolena sa stal november v roku 1989. Začali sa uskutočňovať podstatné zmeny vo všetkých oblastiach života. V hospodárskej oblasti sa opäť začalo uznávať právo človeka na súkromné vlastníctvo nadobudnuté poctivou prácou, v politickej oblasti takisto nastali časy \"reštitúcie\" základných osobných práv človeka v rámci renesancie plurality politických názorov a demokracie. Začatá transformácia hospodárstva a politického systému pokračovala aj po 1. januári 1993, po vyhlásení samostatnosti Slovenskej republiky. Realizovali sa viaceré pozoruhodné projekty, ktoré prispeli k zlepšeniu štandardu života v meste. Rekonštruovalo sa Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, elektrifikovala sa železničná trať, prestavali sa objekty bývalých kasární na sídlo nových podnikateľských subjektov a ďalších inštitúcií (základná umelecká škola), postavil sa obchvat južnej časti mesta modernou cestnou komunikáciou Žiar nad Hronom - Detva, resp. Šahy, zmodernizoval sa obchodný dom Prior, zrekonštruovala sa tržnica, upravili sa desiatky rôznych prevádzok služieb, obchodov, nevyužitých priechodov, dvorov. Významnou udalosťou bolo však presídlenie Veliteľstva vzdušných síl armády SR k 1.1. 2000 do Zvolena. Nepodarilo sa však presadiť, aby sa Zvolen stal sídlom vyššieho územnosprávneho celku - kraja. A hoci pri novom územnosprávnom členení bola rozloha pôvodného okresu Zvolen zmenšená v prospech nových okresov Detva a Krupina, môžeme s istotou tvrdiť, že si mesto ďalej uchová nezastupiteľné miesto na Slovensku, keď počtom obyvateľov, polohou a najmä materiálnymi danosťami a intelektuálnymi schopnosťami obyvateľov sebavedome prekročí hranicu druhého a tretieho tisícročia. Na udalosti 20. storočia Zvolenčania reagovali razantne a pružne. Osobnosti, vystupujúce v rozhodujúcich okamžikoch na území mesta, sa presadili, najmä v politickej oblasti, v celoslovenskom merítku. Mesto si udržalo i naďalej postavenie centra okresu vo všetkých oblastiach spoločenského života.