Bacúch

Osídlenie v okolí Bacúcha nie je archeologicky, a ani písomne doložené až do 13. storočia. Z doby kamennej (t. j. do roku 1900 pred K.) sú archeologicky doložené len ojedinelé nálezy pravekých artefaktov zo širšieho okolia Bacúcha. Na hornom toku Hrona je nepretržité osídlenie doložené až po Hornú Lehotu, a to od doby bronzovej (1200 – 700 pred K.), až po dobu Rímsku (1. storočie po K.). Na vrchu Hrádok severne od Hornej Lehoty sa nachádzalo výšinné hradisko, ktoré sa stalo centrom celého okolia. Život v tejto oblasti závisel od ťažby a spracovania rúd medi a železa, čoho dôkazom je nájdená troska a zvyšky kovu vo forme polotovaru na hradisku. Neskôr sa stopy osídlenia strácajú. Je však nesprávne predpokladať, že územie horného toku Hrona, t. j. od Zvolena na východ, bolo až do 12. storočia (respektíve 13. storočia) ľudoprázdne, bez osídlenia. Tento stav vyplýva z doteraz nerealizovaného systematického archeologického výskumu. Jednotlivé nálezy artefaktov v okolí Bacúcha pochádzajú z náhodných zberov. Predpokladáme, že osídlenie sa v priebehu storočí pozvoľna posúvalo proti toku Hrona do nepreniknuteľných pralesov Horehronia. Počiatky písaných dejín Bacúcha, ako najstaršej obce Horehronia, spadajú do druhej polovice 13. storočia a sú spojené s významným liptovským rodom Bogomíra. Bogomírov rod (spomínaný aj ako Bogomer a Bohumír) patril medzi najstaršie rody kolonizujúce východnú oblasť Liptova. Tento rod vstúpil do dejín donačnou (darovacou) listinou Bela IV. (1235-1270) z roku 1267, ktorou získal rozsiahle územia ohraničené Spišom na východe, Vysokými Tatrami na severe, Nízkymi Tatrami na juhu a od západu Belanským potokom a potokom Boca [28]. Získal aj rozsiahle banícke právomoci v doline potoka Boca. Bogomír je v listine titulovaný ako ,,comes” (župan), ale išlo pravdepodobne o vojenskú hodnosť, pretože sa po boku kráľa preslávil ako bojovník, a tiež ako vyslanec v Poľsku a Rusku. Bogomír je považovaný za ,,hospes” (cudzinca, hosťa), čo dokazuje aj opis jeho rodu v historických listinách ,,quorum progenitores originem de nobilibus Bohemia traxerant" (ich predkovia odvodzovali pôvod od českej šľachty) [45]. Bogomírov rod je považovaný za predchodcu významného liptovského rodu Svätojánskych [54]. V donačnej politike v prospech Bogomíra pokračoval aj Ladislav IV. Kumánsky (1272-1290). V listine z roku 1274 je prvýkrát písomne doložené aj územie Bacúcha. Táto listina mu zaručovala právo ryžovať zlato na potoku Bacúch. Oblasť sa spomína ako ,,silva Wazuch” (les ,,Bacúch“). Johann Kachelmann Ľudové staviteľstvo Obytné stavby V minulosti sa stavali domy drevené z okrúhleho nekresaného dreva, neskôr murované z nepálených tehál – váľkov. Dom pozostával z pitvora (kuchyňa), izby a komory. V pitvore bolo otvorené ohnisko „ohjart“ na varenie. V izbe bola veľká pec, do ktorej sa kúrilo dlhými polenami z kuchyne. Okolo pece boli lavice a slúžila aj na pečenie chlaba. V izbe bol kozub, kde sa kúrilo smolnými trieskami zv. „lúčivá“. Pri takomto svetle ženy priadli a trávili zimné večery. Popri stene boli tiež lavice. Na stenách boli sv. obrazy, maľované taniere a krčiažky. Na povale nad posteľou boli zamontované dve obrúčky, určené pre hojdačku, v ktorej malé deti spávali. V komore sa držali potraviny a bola tu obyčajne aj jama na zemiaky. Pokračovaním obývacej časti sú bočné staviská tzv. búdy - dreváreň, maštaľ, humno. Chlieviky pre ošípané bývali zvlášť stavané. Kde nemali kurník tam sliepky spávali na pôjde. Pohromade bývalo 3-4-5 rodín spolu. Čo predstavovalo 35-40 ľudí. Každá rodina mala svoj kút. Po požiari 1921 sa každý snažil postaviť svoj vlastný dom. Pôdorys stavby bol podlhovastého tvaru na šírku jednej miestnosti. Skladal sa z prednej izby, zadnej izby a pitvora, alebo kuchyne. Predná izba je orientovaná do dedinskej cesty. Bývala to vždy najlepšie upravená a zariadená izba. Zadná izba bývala o niečo skromnejšia. Medzi izbami bola kuchyňa, alebo pitvor. Z tejto miestnosti boli jediné dvere z domu na dvor. Predná izba. Nachádzala sa v nej širšia posteľ pre manželov. Obyčajne vyrobená u miestneho stolára. Charakteristická bola vysokými záhlavkom pri hlave a nohách. Plochu na ktorej sa spávalo tvoril slamník. Slamník je s plátna ušitý obal, ktorý sa svojim rozmerom rovnal konštrukcii postele, do ktorej sa vkladal. Výplňou bola žitná slama porozkladaná steblami v smere dĺžky postele. Slamník sa zakrýval plátennou plachtou. Pod hlavy sa dával jeden, alebo dva vankúše z husacieho peria. Prikrývalo sa perinou taktiež z husacieho peria. Ďalším zariadením boli drevené kasne – skrine, jedna, obyčajne dve na odkladanie odevov obyvateľov. V skorších obdobiach pojem skriňa bol neznámy a prádlo sa odkladalo do drevených bední s otváracím vekom – truhlica. Iné prádlo sa vešalo na žŕďku umiestnenú pod povalou. Ďalšou súčasťou izby bývala múraná a omietnutá pec, prípadne kachľová pec na kúrenie drevom v zime. Ak v miestnosti bývali dva manželské páry (čo bývalo bežné) a mali deti, v miestnosti boli dve manželské postele. V manželských posteliach s rodičmi spávali aj mladšie deti. V nevyhnutných prípadoch sa spávalo i tak, že na jednej posteli spávali dve dospelé osoby tak, že boli otočené hlavami jeden z jedného konca postele a druhý z druhého. Spávalo sa aj v kuchyni za pecou na múriku a na lavici. Dlážka bola zhotovená z drevených dosák a pokrytá doma tkanými pokrovcami. Pitvor – kuchyňa. V strede domu sa nachádzala kuchyňa. Do tejto miestnosti bol vchod z dvora. Vchádzalo sa buď priamo, alebo cez gang - verandu, ktorá hlavne v zime oddeľovala obydlie od vonkajšieho prostredia. Pôvodný názov bol pitvor. Pitvor je miestnosť s hlinenou podlahou a s jedným otvoreným ohnišťom. Otvorené ohnište v dnešnom ponímaní bol vlastne veľký kozub. Oheň sa kládol na ploche cca 1 x 1 meter vo výške 70 - 80 centimetrov nad zemou. Nad ohnišťom bol široký komín, ktorým sa odvádzali spaliny mimo domu. Začínal vo výške cca 2 metre a rozmery mal také, aké malo ohnište a končil nad strechou domu o rozmeroch cca 50 x 50 centimetrov. V niektorých domoch sa tento dymovod končil na úrovni povaly a dym sa ďalej voľne odvádzal cez krov stavby. Na povale sa v zime obyčajne udili výrobky po zakáľačke. Vzhľadom na takúto konštrukciu spaľovacieho priestoru často vznikali požiare, ktoré obec Bacúch navštívili niekoľkokrát. Oheň teda horel voľne v miestnosti. Pripravovali sa na ňom pokrmy v hlinených, neskôr medených a liatinových nádobách. V zimnom období to bývala aj najchladnejšia časť domu. Dôvod je jednoduchý. Teplo unikalo širokým komínom a prirodzený ťah cez tento otvor jednoducho teplo vysal z priestoru pitvora. Ďalším zariadením pitvora boli police na uskladnenie nádob, neskôr to boli almary. Lavička, na ktorej vždy bola vo vedrách čerstvá voda, stôl, lavica a hokerlíky - stoličky. V tejto miestnosti sa odohrával život rodiny. Tu sa riešili problémy, určovala práca pre jednotlivých členov domácnosti na nasledujúci deň a prímali návštevy. Charakter pitvora sa postupne menil a kuchyňa s drevenou podlahou sa z neho stala až v 20. storočí. Otvorené ohnište nahradil z tehál murovaný šporák – šparhét. Šparhét je uzavreté ohnište o rozmeroch zhruba 1 x 1 meter a menej vo výške cca 70 centimetrov nad zemou. Ohnište je prikryté liatinovými platňami, na ktorých sa varilo. Vedľa ohništia sa nachádza rúra na pečenie, ktorá je ohrievaná dymom. Súčasťou šparhétu bývala i zamúraná nádobka na ohrev vody. V spodnej časti šparhétu bývalo druhé ohnište ,,pekáreň“, bolo omnoho väčšie a pekával sa v ňom chlieb. Ostatné vybavenie kuchyne zostávalo pôvodné. Doplnkom bol dereš – diván, na ktorom sa posedelo, alebo aj spávalo. Kuchyňa sa stala centrom života rodiny. Tu sa deti učili do školy, riešili generačné spory, príjmali návštevy, jedlo sa, pralo, umývalo. Do roku 1958 bol v obci „bubeník“, ktorý chodil s bubnom po dedine, bubnoval, na určitých miestach sa zastavil a prečítal správu. V roku 1959 bola zakúpená rozhlasová ústredňa za osadnícke peniaze a bol zavedený miestny rozhlas do celej dediny. Na návrh zástupcu komunálnych služieb Brezno, bola zakúpená nová ústredňa. ONV na ňu uvolnil 60 000 korún. Suma nestačila a 30 000 bolo použitých z úspor z lesníckeho osadníckeho družstva. Takto sa odzvonilo bubnovaniu a bubon bol uložený do archívu MNV. Potravné družstvo malo na predaj dom, ktorý odkúpila obec v roku 1947. Ešte pred druhou svetovou vojnou starostovia úradovali vo vlastných domoch. Obec teda tento dom zakúpila za 130 000, hoci vtedy mal hodnotu 450 000 korún. Vyplatila ho v priebehu jedného roka z rôznych kultúrnych podujatí, zábav, divadiel a inej ziskovej činnosti, tiež aj z pomoci ONV. V roku 1959 sa dal zachytiť aj na Bacúchu televízny signál z blízkej a viditeľnej Kráľovej Hole. Ľudia si začali kupovať televízory. Prvá značka bola Oravan a zo zahraničných ruský Rubín. Neskôr sa pridružil druhý televízny program. Prístupnosť zahraničného televízneho vysielania bola až po nežnej revolúcii. Súkromná firma uskutočnila na dedine káblový rozvod a je možné vybrať si z niekoľkých zahraničných vysielačov. Materská škola bola od roku 1947 v tzv. cirkevnej škole. Táto budova bola jednomiestna s lokálnym vykurovaním v triede. Deti chodili do škôlky len na štyri hodiny. Suchú desiatu si nosili so sebou z domu. I keď už bola vybudovaná školská jedáleň v starom MNV, deti z materskej školy sa v nej nestravovali. V roku 1998 sa materská škola presťahovala na prízemie základnej školy a v materskej škole je celodenná prevádzka a teplá strava Dňa 31. januára 1981 bol daný do užívania kultúrny dom z príležitosti 36. výročia oslobodenia našej obce. Kultúrny dom sa staval v akcii „Z“. V kultúrnom dome sa nachádza: sála s javiskom. Krátky čas tu bolo aj kino KRIVÁŇ. V budove je hostinec, hala, ktorá pri svadbách a karoch slúži ako jedáleň. V dolnej polovici budovy sa nachádza obchod potraviny, na vyvýšenom prízemí je poštový úrad. Na poschodí je slávnostná miestnosť, ktorá slúži pri sobášoch a iných slávnostných obradoch. Potom je zasadacia miestnosť, kancelárie obecného úradu a miestnosť pre potreby polície. Na vyvýšenom poschodí sa nachádza miestna ľudová knižnica, ordinácia pre obvodného lekára, ktorý sem prichádza raz týždenne. Na slávnostnom zahájení otvorenia kultúrneho domu boli prítomný hostia z ONV. Pásku prestrihol predseda ONV pán Kuriatko, ktorý mal potom slávnostný príhovor. Príhovor mal aj vtedajší predseda,. Ján Pravotiak. O kultúrny program sa postaral folklórny súbor Bacúšan a hosťoval tu ľudový súbor Urpín z Banskej Bystrice. V minulosti nemala obec žiadne kultúrne zariadenie. Do dediny prichádzali „komedianti“, a to s kolotočmi hojdačkami a strelnicami. Občas prišlo i gašparkove bábkové divadlo, ktoré si postavilo na dedine veľký stan pre obecenstvo. Maringotku upravili na javisko, kde hrali rôzne bábkové hry. Občas prišiel do dediny i cirkus, ktorý sa „ Na hrádzi“ dnešnom ihrisku postavil šapito. Prichádzali i jednotlivci s cvičenou opicou, ktorá za určitý poplatok vyťahovala horoskopy. Tanečné zábavy sa konali po domoch „U Strojku“ u Tŕnika, u Šedivcu a tam, kde to domáci dovolili a mali na to dosť veľkú miestnosť. Obyčajne sa zábava konala v prednej izbe. Niekedy aj na humne. Tancovalo sa pri harmonike. Od roku 1930 mal Bacúch svoju vlastnú kapelu, v ktorej na začiatku hral Števo Kán „Žandár“, Čánik, Jano Ološtiak, Klemo Orovčík. Starodávny tanec bol taký, že mládenci vyskakovali do výšky a kto vyskočil najvyššie bol víťaz. Okolo vyskakujúceho mládenca tancovala dievka, ruky mala v bok, alebo za chrbtom, krútila sa okolo mládenca a všelijako cifrovala nohami. Pred 2. svetovou vojnou bol zakúpený dom od Gendera (dom stojí dodnes uprostred dediny) a bývalú maštaľ občania upravili na kultúrnu miestnosť s javiskom. Tu sa teda konali rôzne schôdze, tanečné zábavy. Prvé nemé kino sa premietalo v škole (1946) . V susednej obci Polomka mali vtedy už kino „Fabova Hoľa“ a tak v nedeľu odpoludnia tam chodila naša mládež. Kroje na Bacúchu sa postupne prestávali nosiť po 2. svetovej vojne. Starý občania ich ešte nosili 50. rokoch, kedy bol zaznamenaný postupný zánik používania krojov v odievaní. Dôvodom bola rýchla zmena v kultúre odievania podnietená najmä hospodárskymi zmenami, ktoré sa odrazili v živote obyvateľov. Vo veľkom sa začalo cestovať za prácou do Brezna, Podbrezovej a často aj ďalej. Mužský odev Muži nosili v robotný deň iné oblečenie ako v nedeľu. V nedeľu sa nosila vyšívaná košeľa. Košeľa bola utkaná z pamukového plátna. Namiesto goliera mala len obalčok asi 2 cm vysoký, vyzdobený výšivkou. Vpredu mala rozstrih, ktorý sa pod hrdlom uväzoval šnúrami. Na zadnom dieli v spodu bola tiež vyšívka. Na robotný deň boli tkané z konopného, alebo ľanového plátna. Rukávy boli široké a upínali sa do zápästkov. Spodky. Nosili sa po celý rok tak, ako sa nosí spodné prádlo dnes. Ušité boli z pamukového alebo z konopného plátna Dole boli rozstrihnuté a zaväzovali sa šnúrami. Kološne sú vrchné nohavice, tkané z postavu – súkna, ktoré sa nosili v zime. Zo súkna bol ušitý aj zimný kabát - huňa. Šili ich zručný chlapi a ženy ich zdobili farebnými filcovými kúskami tak, že tvorili ornament na prednej strane kološní. Zvyky a obyčaje v priebehu roka boli veľmi pestré a spájali sa s cirkevnými sviatkami. Tieto zvyky sa udržali zhruba do druhej svetovej vojny, kedy začali postupne zanikať. Len málo sa ich zachovalo dodnes. Sv. Jozef je patrón nášho kostola, a preto so zvykmi začneme od neho. Na Jozefa sa dopoludnia slúžila svätá omša. Prichádzali na ňu pútnici pešo s procesiou z Beňuša, Polomky, Heľpy a Pohorelej. Vpredu niesli krížik a veriaci spievali nábožné piesne, alebo sa modlili. Od kostolných schodov nadol stáli, alebo sedeli žobráci. Za kostolnou bránou boli postavené krámiky, kde sa dali kúpiť rôzne upomienkové predmety. Krámari zo svojho tovaru nechávali niečo i v dome u „Dvorana“, ktorý stojí blízko kostola a tu si v priebehu roka mohli ženy kupovať aj na splátky. Bacúšania svojich známych zo susedných dedín volali do svojich domovov na pohostenie. Počasie v tento deň , ktorý bol už predzvesťou jari bývalo rôzne. Obdobie od Vianoc do popolcovej stredy sa nazýva fašiangy. Vyvrcholením bola trojdňová fašiangová veselica. V utorok o polnoci sa pochovala basa, nasledovala popolcová streda a potom štyridsaťdňový pôst. Pretože muzika hrala tri dni, nemohla hrať jedna kapela, preto sa cigánska kapela striedala s bacúšskou. Matky, ktoré mali odrastené dcéry, smažili doma pampúšiky. Tie spolu s peniazmi (desať korún) nosili chlapcom na muziku, aby im dievka v kúte nestála. Po domoch ženy pili „na ľan“ a ťahali sa navzájom za vlasy, aby ľan narástol veľký. Keď už bolo teplejšie počasie, ženy si sukne z modrotlače po bokoch poupínali do pása, aby im bolo vidieť štikeraj, a tak sa prechádzali po dedine. Na fašiangy mládenci od dievok dostali pierka z umelých kvetov, alebo pierka z káčerov. Aby si získali čím viac tanečníkov, tancovali národné tance. Víťazom bol ten mládenec, ktorý pri tancovačke najvyššie vyskočil. Obdobie od popolcovej stredy do slávenia Veľkonočného tajomstva sa nazýva obdobím pôstu. Každú pôstnu nedeľu po litániách sa veriaci chodili modliť ku krížom. Ako vychádzali z kostola, hneď pri kostolných dverách začali spievať. „Ach poďte kresťania pozdraviť kríž svätý….“. Na konci Kostolnej ulice sa rozdelili, horniaci šli ku svojim krížom nahor a dolniaci nadol. Nedeľa pred smrtnou nedeľou sa volala šúľková nedeľa, lebo sa na obed varili šúľky. Varili preto, aby na obilí narástli veľké klasy. Popoludní si dievčatá opatrili malý ihličnatý stromček, držiac ho v ruke, chodili po domoch a spievali: O vtáčku, vtáčku, čo včas ráno vstávaš? Či ťa zima trápi? Trápi ma trápi, poslala ma moja pani, žeby ste jej dali kúsok múky, jedno vajce, za lyžicu masla, že by sa jej rana do rána zrástla. Chodením so stromčekom oznamovali príchod jari. Ľudia im za spievanie dali vajce, trocha múky a podobne. Niektorá z mamičiek z toho dievčatám uvarila jedlo. Podľa starej liturgie sa piata pôstna nedeľa nazývala „smrtnou nedeľou“. V minulosti sa aj u nás chodilo na smrtnú nedeľu s morenou, ale priebeh tejto hry nebol nikde zaznamenaný a v obci sa na ňu už nepamätá nikto. V túto nedeľu po litániách sa chodilo modliť ku krížu v cintoríne. Kvetná nedeľa je podľa novej liturgie nedeľa utrpenia pána. Na kvetnú nedeľu sa pri bohoslužbách posviacajú ratolesti. U nás sa volajú „púzelky“ - výhonky listnatých kríkov. Mládenci donesú za náruč „púzelkov“ a položia ich na stolec pred oltár. Kňaz ide dole kostolom a ratolesti posviaca. Kúsky posvätených „púzeliek“ sa pri veľkej búrke hádzali do ohňa zapálenej hromničnej sviečky, aby sa prestalo blýskať. Keď búrka neprestávala vyniesli ohrablo, ometlo a chlebovú lopatu na priedomie. To pre to, aby sa drak, čo búrku dohnal zľakol a búrku odohnal. Zaujímavosti BACÚCH Kráľ Ladislav IV udeľuje županovi Bogomírovi právo ryžovania zlata na Boci, ktorý pri hľadaní zlata prechádza na južné svahy Nízkych Tatier, kde zakladá banícku osadu Wazych (Bacúch). Baníci v okolí Bacúcha dolujú zlato, striebro a meď. V XV storočí sa pôvodná osada rozrástla na obec okolo železnorudných baní a hút. V roku 1564je zastavená prevádzka hute Gaismayer a železo rudné bane Igel, Lidacher a Rola. POSTUP BANÍKOV PRI HĽADANÍ NÁLEZISK RÚD V čase panovania kráľa Gejzu II prichádzajú nemeckí saskí osadníci. Neskoršie prichádzajú z Tirolských oblastí vo väčšom počte baníci, ktorých prilákalo baníctvo v Banskej Štiavnici, kde sa dolujú drahé kovy - zlato, striebro, meď. Uhorským kráľom pribúda do pokladnice striebro z hlbinnej ťažby, ktorú zaviedli v Banskej Štiavnici nemeckí hostia .Vzhľadom na turecké vpády do mesta boli zničené výsadné listiny, je predpoklad, že Banská Štiavnica sa stala banským mestom v r.1238. Rozvoj baníctva úspešne pokračoval v ťažbe v Kremnici, meď sa ťaží v Španej doline, na Starých horách a v okolí Banskej Bystrice. Pri ťažbe striebra v okolí Banskej Bystrice sa narazilo na bohaté ložiská medenej rudy .Výdatné ložiská sa našli aj v Španej doline, ktorá ťažbou predbehla aj Banskú Bystricu. Baníctvo a hutníctvo naďalej podporovali panovníci aj osídľovaním ďalších baníkov z Tirolska, ktorým poskytovali rôzne výhody a práva. Po tatárskych vpádoch v r.1241 upadlo aj baníctvo. Kráľ Belo IV povolal ďalších baníkov so Saska, Meissenu, Durínska, ktorých osadil v okolí Banskej Bystrice .V r.1255 povýšil mesto Banská Bystrica na kráľovské banské mesto. Banícka a hutnícka činnosť sa rozširovala smerom na Liptov cez Lypču - Partizánska Ľupča. V listine privilégií z r.1230 kráľ Štefan V. dáva hosťom zo Saska povolenie hľadať a kutať v doline Boca a jej okolí, zároveň aj povolenie na klčovanie lesa .Baníci , ktorí majú skúsenosti dôkladne dolujú nájdené zlato, striebro a meď, až po ďumbiersku časť chotára .Odtiaľ prechádzajú do dolín v okolí Jarabej a Bystrej. Bocianske bane sa v historických dokumentoch vyskytujú v r. 1276,kde ich dostal ako léno služobník kráľa Belu IV. Comes - župan Bogomír, ktorého základom dôchodkov bolo baníctvo. Na jeho žiadosť kráľ Ladislav IV. nariadil výsadnou listinou právo ryžovania zlata v oblasti potokov Bacúšsky a Maková. Keď z Bockej strany prešli baníci na južnú stranu Nízkych Tatier, zišli do úžľabiny na Hutkách , kde pravdepodobne založili osadu Wazych ( Bacúch ) v r.1274,ako to uvádza historik Kechelman v Das alter und die Schicksale des ungerichen Bergbaues. Saskí a tirolskí baníci sa pričlenili ku Slovanom , spoločne objavujú aj rudy iných kovov. Na Bacúchu zostali zachované priezviská - Gruber, Schvantner, Nickel a iné. Koncom XIV. storočia baníctvo upadá . Kráľ Žigmund(1393 - 1437) v roku 1405 komorskému grófovi vydal príkaz, aby sa bane obnovili. Bývalé bane boli už vyťažené a niektoré bane zaplavila voda Baníctvo ožíva po roku 1475.Ťažiar z Krakova Ján Thurzo v okolí Banskej Bystrice vykúpil viaceré dlhmi zaťažené bane, od kráľa Vladislava dostal do prenájmu najväčšie banské zariadenia. Ťažba začína prekvitať. Ako sme už spomenuli, medzi najstaršie banské lokality na území Brezna boli Bacúch a Beňuš kde sa dolovalo zlato, striebro , meď. V XV. a XVI. storočí od Bacúcha smerom na východ územie, ktoré je majetkom Muránskeho panstva až po Telgárt osídlili valasi a baníctvo v tej dobe začína znovu stagnovať. Zachovalé dokumenty sú dôkazom, že boli pokusy o obnovu baníctva. V zázname z r.1784 sa uvádza, že ruda na Hutkách nad Bacúchom obsahuje 4 - 12 % medi. Prevoz vyťaženej rudy na spracovanie do Starých hôr len zvyšoval náklady. Ťažiarstvo v r..1787 dá sa povedať zaniká. V roku 1811 sa štát pokúsil o ťažbu, kde za 3 roky sa vyťažilo iba 32 centov rudy, preto v roku 1814 štát ťažbu tu zastavuje. Ťaží sa iba v okolí Jarabej - Mlynná dolina, Kumštová, Malý Gápeľ Ťažba v náročnom horskom teréne bola veľmi namáhavá ( nadmorská výška, počasie, ťažká dostupnosť ku cestám) Ťažilo sa všetko - zlato, striebro , meď a železná ruda. V priebehu XVII a XIX storočia sa na území Horehronia baníci venujú ťažbe železnej rudy. Vzhľadom na to, že je tu ešte dostatok dreva na výstuže baní ,palivo, spracovanie rúd sa prevádza v blízkosti baní. Pri peciach sa stavajú hámre, kde sa vytavené železo spracúva .